Obrázky z Paríža

Autor: Gabriela Sutórisová | 18.6.2013 o 5:38 | (upravené 18.6.2013 o 6:59) Karma článku: 9,09 | Prečítané:  907x

Na začiatku – aj na konci – bol rýchlovlak TGV, na ktorý som bola straaaaaaaaaašne zvedavá - a on bol potom presne taký, ako mal byť – človek ani nevedel, že v nejakom extra vlaku sedí. Pôsobil úplne obyčajne, až na to, že 1) nemalo zmysel pozerať sa, čo je popri trati, pretože obrázky niekto zľava doprava a sprava doľava rozmazal štetcom :) a 2. v protismere nechodili žiadne vlaky, chodili len také bleskové machule, ktoré urobili „dšššch!!!“ a už ich nebolo. Paríž. Zo začiatku sa mi zdalo, že ani nebude o čom písať. Nie že by nebolo o čom písať – ale Paríž je známy, bol tam už asi každý, a ak nebol, tak aspoň o ňom čítal. Tak čo už možno napísať o Paríži...

Napríklad, že Paríž je Babylon. Počuť tu všetky jazyky sveta. Vidieť tváre všetkých farieb a oči aj účesy všetkých tvarov. A ich kombinácie, aké si človek doma sotva vie predstaviť. Černosi domestikovaní aj takí v halabijách a čiapočkách, aké nosia ich príbuzní v krajine pôvodu. Indovia, milionári z chatrčí, tí ktorých spoznáte už iba podľa výrazu tváre, ale aj tí s turbanom na hlave a v odeve ktorý ani nevedno ako sa volá (sárí nosia len ženy alebo aj muži?) Ortodoxné Židovky v čiernych sukniach, bielych blúzkach, s rukávmi až po hánky a s háčkovanými pokrývkami hlavy – také, aké som stretávala pri prechádzkach po Jeruzaleme. Kombinácia z metra: bieli starí rodičia s dvoma šikmookými vnukmi. Kombinácia od Notre Dame: babička s troma vnučkami – bielou, čiernou a ešte aj šikmookou. Viete podľa čoho spoznáte Japonky? Podľa šikmých očí, pravdaže – a ešte? Každá poriadna Japonka predsa za horúceho slnečného dňa nosí dáždnik, aby jej slniečko neublížilo.

Paríž je aj mesto chudobných. Asi – ako všetky veľkomestá. Niektorí ležia na kartónoch na rušnej ulici a spia za bieleho dňa s okuliarmi na nose, vedľa tváre majú svoj obed – škatuľu mlieka či niečoho iné – takto hlboko naši chudobní bezdomovci tuším ešte neklesli. Pri vstupe do chrámu svedomie nedá a hľadám drobné pre pokorne stojaceho starca :(

Notre Dame. V podobných chrámoch býva veľa ľudí. Veľa ľudí mi niekedy nerobí dobre. Dá sa však sadnúť si a prestať ich vnímať – potom Vám do duše vstúpi bázeň – presne tá, ktorú chceli aby ste cítili – gotickí stavitelia. Šero zošediveného, pôvodne asi bieleho kameňa, štíhle stĺpy, stúpajúce do výšky a... nádherné vzory vo všetkých odtieňoch modrej, v úžasných veľkolepých vrcholne gotických vitrážach... páááni :) všetko ako z učebnice dejín umenia...

K Parížu patrí harmonika a verklík. Oboje mi najviac sedí práve tam. Verklikára na rohu bulvára Saint Michel som si obzrela dobre. On si vlastne len tak krúti kľukou a inak má veget, o melódiu sa Vám postará skladacia knižočka – leporelo v ktorom chýbajú obrázky, ale nechýbajú dierky – wow :) kto už len toto vymyslel?

V parku pod Eifelovkou zase wow – videli ste už taký dopravný prostriedok, ktorý nie je ani bicykel, ani kolobežka, ani štvorkolka, lebo má len dve kolesá postavené nie po dĺžke ale na šírku, medzi nimi je stupienok na ktorom si človek stoji, tam niekde je asi aj nejaký motorček, a zo stupienka sa kolmo dvíha tyč s dvoma rúčkami – ako na kolobežke – tú ten človek drží a fujazdi po parku. Ako to, že fujazdi a nespadne na držku – na to sa mi prísť nepodarilo :)

Paríž je aj mesto, v ktorom sa hrá a spieva. Superstar boli dve: jedna v metre – vstúpite do vozňa, sadnete, pozeráte na farebné čiary a bodky na schéme trasy, či ste naozaj sadli dobre a kedy vystúpiť aby ste dobre prestúpili a trafili do cieľa, keď tu zrazu medzi dvoma tyčami čierna divadelná plachta a začína sa krásne, veselé, roztancované bábkové divadlo. Než ste na ďalšej zastávke, predstavenie sa stihne rozbehnúť, vyvrcholiť aj skončit a šéf, autor, herec a choreograf v jednom – svoje divadielko zbalí, do farebnej rukavičky pozbiera od divákov drobné a už sa prestupuje do ďalšieho vozňa. Vystúpite na svojej zastávke, uvedomíte si, že máte chuť na reprízu ale to je vláčik aj s divadlom už fuč :(

Ďalšia superstar boli štyria šráckovia na námestí pri Centre George Pompidou. Začula som parádnu kapelu hrať na židovskú nôtu a už som tam musela ísť. Tí mladí boli úplne ukážkoví – hrali, spievali, recitovali, hýbali sa, zapájali ľudí, stíhali komédiu, paródiu, tragédiu, nádherne boli zohratí. Jeden by povedal že čistá energia - ale kým nespustili, vyzerali ako chlapčekovci ktorí hrajú len takú hudbičku :)

Na záver – aspoň pre mňa na symbolický záver – bol chrám Sacre Coeur. Keď som bola prvý raz v Paríži, ani som nevedela, že taký existuje, zdalo sa mi, že nás tam vzali náhodou. Teraz som vedela, že ak vynechám čokoľvek, dobre, ale toto nesmiem. Pre mňa úžasná, veľká, veľkolepá biela chrámová stavba, ktorá Vás nečakane prekvapí pri pohľade do jednej z bočných uličiek onej hriešnej štvrte, kde počítate, že bude vidieť len ďalsí vchod do baru a pred ním - hoci ešte ani nie je večer - vari už aj nejakú tú s prázdnou tvárou, v minisukni a extravagantných čižmách. Moja rodinka bola unavená a tak ostala na lavičke neďaleko Červeného mlyna J a ja som si tie schody vybehla sama... a tak mi z tohto miesta ostala len jedna treťotriedna fotka z môjho mobilu... ale päť minút pocitu zo stretnutia so Všadeprítomným stálo za to :)

A to by bolo o mojom výlete do Paríža asi všetko :)

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?