Holuby na balkóne

Autor: Gabriela Sutórisová | 28.6.2013 o 22:26 | (upravené 29.6.2013 o 12:35) Karma článku: 9,49 | Prečítané:  3027x

Holubí príbeh začal celkom nevinne. V jednu peknú jar som bola very bizy a nestihla som do kvetináčov na balkóne zasadiť kvietky. Teda do niektorých som stihla ale zo dva ostali prázdne, len s minuloročnou hlinou. Hm a to bola chyba. Čosi kamsi začali sa do nášho balkóna zlietať holúbky. Len tak sem tam nenápadne a sem tam zanechali v kvetináči stebielko suchej trávy, či tenký konárik. To sa mi ešte zdalo, že tie konáriky som tam lanský rok nechala ja, potom sa mi zdalo že ani nie, ale ktože by už nad tým extra rozmýšľal. Akosi, ani neviem ako k tomu došlo, a asi mi to došlo až po pár dňoch, všimla som si, že jeden z holubov v kvetináči akosi pričasto posedáva. Keď mi konečne svitlo a odšpehovala som ho spoza okna, bolo to tak - holubia matka sedela na dvoch bielučičkých okrúhlučkých vajíčkach.

Ach, aké to len bolo krásne. Holubí otec si občas prišiel za manželkou pohrkútať. Nosil jej vari aj jesť. Niekedy sa odletela najesť matka a otec sedel. Možno to nebol otec ale iná matka, no také kacírstvo sme v tom čase neboli ochotní pripustiť. Niekedy na chvíľu odleteli obaja a my sme sa triasli za oknom od strachu, že sa nevrátia a maličké zatiaľ v škrupinke prechladnú a zomrú. V návale lásky k hrkútavým stvoreniam občas sme nakrájali chlebík a aby holubia matka neprišla o všetky sily, podsúvali sme jej ku kvetináču na tácničke jedlo. Tolerantne sme prehliadali, ak jej z obeda odžral jej nenásytný partner. Náš idealizmus v tom čase nemal hraníc.

Z akéhosi nečakaného popudu som hľadala na nete a našla story o tom, ako sa komusi na balkón prisťahovali holuby a potom sa im nechcelo preč. Hovorila som si - no len nebuďme hysterickí, taký horor to predsa byt nemôže. Nazerali sme opatrne a zvedavo spoza okna každý deň, či už máme nove potomstvo - až raz škrupinka na dlažbe jasne dala vedieť, že veľká chvíľa nastala. Ach, aké krásne bolo mat to pred očami. Holubia matka sedkala a mechrila sa, lebo spod krídla sa jej občas vytrčil zobáčik, pazúrik, či budúce krídielko. Chvíľami ich nechala sama a oni tam v kvetináči loptošili. Neviem, či ste vedeli, že čerstvo vyliahnuté holúbä je žltučké ako kura. Má nesmierne veľký zobák. Ten asi do originálnej veľkosti narastie už vo vajci, kým ostatná časť holuba dorastá postupne až oveľa neskôr. Cez žltučké chmýrie sa po čase začne prebíjať perie a až potom sa ukáže, akú farbu bude mať budúci holub.

Nežnučké malé holúbätká sa mechrili v kvetináči a tenučko pišťali. Fotili sme ich o dušu a posielali fotečky všetkým priateľom. A tak krásne a poučné dni pokračovali. Holúbätká rástli. Podchvíľou vytrčili z kvetináča riťku a značkovali terén. Vraveli sme si - no to nič, veď sa to uprace. Hm hm. Už tušíte. Ale kdeže - nemáte šajnu aká príšerná je skutočná pravda. Dva malé holuby dokážu v neuveriteľne krátkom čase okakať celý balkón tak, že pôvodný majiteľ nemá kam stupiť. Niekedy som si hovorila, že kým u nás žije iba jedna malá holubia rodinka, kakať ku nám chodia asi všetky z celého sídliska :(

No, akosi sme to zvládli. Holuby sa naučili lietať, dorástli tak, že sme nerozoznali kto je rodič a kto je potomok, až zrazu nastal na balkóne pokoj. Celá happy som balkón upratala (nejdem písať ako ťažko sa holubia produkcia dáva dole z kachličiek - no chvíľami sa mi asi spoza zaťatých zubov vydralo aj nejaké to menej pekné slovo). Celá rozradostená som potom na vyumývaný balkón vyvesila voňavú vypratú bielizeň a všetko bolo ako má byť. Ach, ako dobre sa mi dýchalo Až som naivne verila, keď si matka holubica opäť prišla posedieť do kvetináča, že si chce len oddýchnuť. A ona si už oddychovala na ďalších dvoch bielych okrúhlych. Keď som celkom rezignovala a prestala vychádzať na balkón, vrhla v septembri ešte ďalšie dve.

To som už zo zúfalstva napísala mail ornitologickej spoločnosti, lebo som chcela vedieť, či aspoň v zime bude pokoj. Ornitológ mi ochotne odpísal, že holuby zďaleka neroznášajú toľko chorôb ako sa hovorí, a poradil mi, aby som si na šnúry zavesila maketu sokola sťahovavého. Hovorila som si, že tak zle na tom vari ešte nie som. Ďalšie leto som spratala z balkóna všetky kvetináče a odháňala každú vtáčiu nohu. No holubie svine boli múdrejšie. Počkali si, kým sme na týždeň opustili príbytok a veselili sa v talianskom mori, a na privítanie nás v jedinom kvetináči pod zastrihnutou palmou čakali - áno, zase dve malé okrúhle biele hounááá!

Od neľudského činu ma odradil manžel, ktorý sľúbil, že holuby necháme na balkóne dožiť - naposledy - a potom on sám cely balkón uprace. Uzatvorili sme dohodu - balkón sa rozdelil na polovicu - ľavá bola holubia, a pravá moja. Oddelili sme ich plachtou. Pred plachtu som občas vyvesila bielizeň, za plachtou bol druhý svet. No kým ja som dohodu dodržiavala, holuby - ako správne tušíte - si z nej robili dobrý deň, a konkrétne prevedenie ponechám vašej fantázii.

Ak si teraz myslite, že sa vyliahli, vyrástli a odleteli, mýlite sa. Holuby si na balkón zvykli. Chodievali si len tak posedieť na zábradlie - celu zimu. Hoci pokojne mohli kakať kde kade vonku, chodili na náš balkón. Darmo som ich odháňala, prihovárala sa, prosila všetkých svätých – nič. A tak nadišla ďalšia jar. To už som vyskúšala plachtu na celú šírku balkóna, dokonca z vonkajšej strany zábradlia, aby tam holub nemohol ani len pristáť. Čo si tak mysleli susedia, si radšej ani nepredstavujem. Holuby si mysleli a robili toto: počkali, kým vietor na boku plachty urobí pár centimetrov široký otvor, tým vleteli dnu, a tam už potom mali krásne závetrie a mohli si robiť, čo len chceli. Hlavne asi kakať. A zakaždým, keď som si všimla, že sú tam zase, a vyšla som ich vyhnať, bol problém, lebo splašené holuby už bočnú škáru nájsť nevedeli, vrážali do plachty a do zábradlia, než našli nejaký otvor, išli sa zbesnieť. Gabriela Gabriela, hovorila som si. Teraz je to už fakt úplne, ale úplne jedno.

A tak som ďalšiu jar balkón opäť vygruntovala. Všetky plachty dala dole a na prázdne šnúry zavesila cédečka (vraj jediná účinná anti holubia zbraň). A potom došlo k vyrobeniu prvého produktu práve v tej chvíli založenej špecializovanej dielne na výrobu balkónových strašiakov. Následne bol prototyp umiestený v pravej tretine balkóna. Fešanda v žltých gaťoch, bielom roláku, ružovom šáli, s hnedými dlhými vlasmi a šiltovkou. Na znak spriaznených duší som sa s ňou hneď aj odfotila.

Balkón od toho dňa vyzeral, hlavne zďaleka - ako keby na ňom fešná brunetka čakala, kedy priletia holuby... No tie nepriletia, lebo cédečka vrhajú blesky na všetky strany (aj do izby - ale to budeme musieť nejako vydržať). Na tretí deň nebola na balkóne ani stopa po tom, že by sa tam bola čo i len teoreticky ocitla nejaká holubia noha...

Detailnejšou rekognoskáciou terénu po nasadení poslednej vysoko účinnej anti holubej zbrane - bolo zistené, že náš balkón zďaleka nie je jediný, ktorý nasadil na šnúry cédečka. Takže nie som jediná sviňa, ktorá chce mat balkón len pre seba. No tú špeci fešandu (hoci keď vkročím do izby, vždy ma mykne, že čo za pako to stoji na balkóne a hlavne ako sa tam dostal) - ladne a nenútene sa otáčajúcu na všetky strany - mám len ja. Som si istá, že holuby čoskoro udrú na iný balkón - a moja špecializovaná dielňa potom príde k slovu. Následne sa za balkónové strašidlá bude platiť zlatom - my ich budeme vyrábať, zbohatneme, holuby sa odsťahujú na Kávépéčko a my do vily na Pereši :)))

PS: súčasný uspokojivý stav trvá týždeň. Ak sa vám už nikdy neozvem, mohlo sa stať len jedno. Prosím, v tom prípade - doneste mi do krematória kvety. Ale nech vás ani nenapadne vytlačiť mi na parte smútiaceho holuba!!!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?