„Staroba je na figu“...

Autor: Gabriela Sutórisová | 7.7.2013 o 22:37 | (upravené 10.8.2013 o 11:06) Karma článku: 18,72 | Prečítané:  8665x

...a úvodzovky v názve preto, lebo tieto slová v rozhovore s jedným týždenníkom vyriekol prvý slovenský profesor psychiatrie Karol Matulay. Ale najprv iný obrázok. Moja mama kedysi mala psa a v kuchyni na stole škatuľku s čokoládkami After eight. Keď pes v kuchyni osamel, voňavé čokoládky ho zlákali, a tak labkami a papuľkou toľko do škatuľky štuchal, až sa mu podarilo sa k nim dostať, a ukoristil si skoro všetky. Samozrejme papieriky ostali pekne rozhádzané kde prišlo. Keď mama zistila čože sa v kuchyni dialo, prišlo jej psíka ľúto. Zobrala zo špajzky ďalšiu čokoládu a dala mu ju celú zožrať. Vraj si uvedomila, že človek keď má chuť na čokoládu, jednoducho otvorí špajzu a vezme si čo chce, kým pes tú možnosť nemá – tak mu to chcela raz vynahradiť. Seniori mi niekedy – žiaľ - pripadajú tak trochu podobne, len s dvoma rozdielmi:

to, že im chýba „čokoláda“, vnímajú o dosť viac ako ten psík. A ďalej, že tých, ktorí by im ju podali, je – obávam sa -  o dosť menej. Ale sú.

Napríklad, asi nie je ľahké dozvedieť sa niečo o želaniach panej, ktorá je po porážke, vníma vraj všetko, ale vie povedať iba jediné slovo: "ja-a-a-a-aj" :( A predsa som pri nej našla nie len jej dcéru, ktorá ju chodí kŕmiť domácimi maškrtkami, ale aj zaťa, ktorý si k nej po jedle sadne a predčíta jej z dennej tlače čo je nové. Hoci by niekto možno povedal: no a tej už také veci načo čítaš...

Alebo ošetrovateľ Janko, ktorého som si vypočula stojac na chodbe, kým umývali moju svokru. Čakajúc na chodbe sa človek dozvie dosť veľa, hlavne ak v izbe o Vás nič netušia. Raz som si vypočula aj zúrivé "čo zase chcete???" a keď tá sanitárka vyšla a uvedomila si, že má pred sebou príbuznú svojej pacientky, očividne jej zabehlo a zašvitorila: "dnes toho mám tak veľa..."

No nie tak ošetrovateľ Janko - mladý, usmievavý sympaťák, ktorého si viem predstaviť skôr na diskotéke, na bicykli alebo hoci aj ako naháňa pekné baby (dúfam, že toto všetko vo voľnom čase aj robí :) Ja som ho však počula až na chodbu – prihovárať sa inému seniorovi: „prezlečiem vám tričko, to má krátke rukávy, bude vám lepšie lebo je veľmi teplo. Teraz vám zdvihnem ruku. Teraz vám dám napiť“. Senior odpovedal len niečo ako „a-a-a“, ale Janko sa prihováral ďalej, a ja som na tej chodbe skoro padla na zadok, pretože to fakt bolo niečo. Keď sa podobné zopakovalo o dva dni neskôr, nedalo mi a hneď na chodbe som ho pochválila – pretože verím, že pochvala dobre padne aj tomu najväčšiemu altruistovi.

Staroba je na figu, povedal pán profesor Matulay, inak priekopník ľudského zaobchádzania s duševne chorými (okrem iného zrušil používanie kovových ešusov a zaviedol stolovanie s obrusmi a taniermi). Pokiaľ viem, ešte dlho na dôchodku sa svojej profesii venoval. Oný výrok pravidelne cituje moja mama, ktorá má dnes toľko rokov ako pán profesor v čase interview.

A posledné mesiace sa k jeho výroku často vraciam aj ja, lebo sa starám o dve seniorky – moju chodiacu ale menej vidiacu mamu a nechodiacu svokru. A ako je to s tou starobou čo je na figu, mám tak denne pred očami.

Moja mama hovorí, že najťažšie pre seniora je zniesť samého seba. Iná seniorka o starobe povedala: nie je to vôbec nič príjemné. Ale občas je aj sranda. Súhlasím. Napríklad - odchádzam na nákup a hovorím im: „buďte tu dobré a pekne ma čakajte“. A moja svokra sa usmeje a povie: „ja ujdem“.

Alebo: vybavujem v banke niečo za seba: v obale s dokladmi hľadám svoj občiansky. Pokladníčka zahliadne okrem môjho ďalšie dva (lebo pre moje seniorky podchvíľou niečo riešim a občianske väčšinou k tomu treba) a pýta sa: „to vy máte koľko občianskych?“ Tri, odpovedám a krátko vysvetlím prečo – aby som sa nedajbože nedostala do podozrenia, že som nejaký podvodník :)

Ak chcem, aby sa moje seniorky mali aspoň ako tak dobre, mám pekne dlhý zoznam toho čo treba vybaviť, a bodov mi naň pribúda rýchlejšie ako z neho ubúda. Volá mi kamarátka: „ako sa máš?“ Ja: „dobre. Už som dnes pár vecí nevybavila“. Lebo niekedy si užijem aj ono známe „ako sa to nedá“. A to mám len dve vcelku bežné seniorky. Česť však všetkým, s ktorými som sa stretla a boli profesionálni aj ľudskí zároveň. Nebolo ich zase tak málo.

Žiť pre seniorov nie je jednoduché ani ľahké (preto si na to celkom tak každý netrúfne). A staroba niekedy asi dosť na figu je – ale byť s dvoma seniorkami – to človek vidí naozaj všeličo a učí sa veciam, o ktorých celkom nedávno ani nechyroval. A občas je aj sranda. A to všetko na figu rozhodne nie je.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?