„Staroba je na figu“ – post scriptum

Autor: Gabriela Sutórisová | 13.7.2013 o 20:29 | (upravené 10.8.2013 o 11:07) Karma článku: 14,67 | Prečítané:  1064x

Pôvodne som odľahčeným obrázkom zo života s dvoma seniorkami chcela svoje písania na blogu po necelom mesiaci ukončiť, lebo cieľ, ktorý som si dala keď som sa tu pred necelým mesiacom zaregistrovala, bol dosiahnutý. Keď sa mi však pri ostatnom článku po dvoch dňoch zobrazilo 7000 prečítaní, myslela som najprv, že zle vidím. Že život seniorov je téma aktuálna aj boľavá, vieme všetci. Že pred ňou mnohí radšej strčia hlavu do piesku, vieme tiež. Predsa som však nepočítala s toľkými postrehmi v diskusii, a ani, že sa z nich aj ja všeličo naučím. Takže ešte pár viet o starobe ktorá je na figu, a o tom, čo reakcie priniesli mne. Nakoľko si seniori môžu sami vybrať, čo s nimi bude? Čo ich príbuzní stíhajú, keď sú s nimi? Kde sú, ak nie sú pri nich? Ale najprv opäť jeden obrázok.

Jeden z najsmutnejších pohľadov z nemocnice, v ktorej pred pár rokmi umieral môj otec, bol pohľad na starú pani, ktorú zvykli posadiť na toaletnú stoličku na chodbu pri dverách, kde som ju vídala opakovane celé hodiny. Nechcela tam byť, takže celý čas búchala na opierky a plačlivo volala na sestry. Neviem, čo pacienti v izbách – ale mne to trhalo srdce. Aké „príjemné“ – sedieť proti svojej vôli s holým zadkom niekde, kde chodia cudzí ľudia! My – čo sa vieme hýbať, aj si sami zájsť na záchod – čo by sme spravili? Vstali zo stoličky a v spravodlivom hneve zdemolovali pol oddelenia? Možno aj. Ale čo môže urobiť imobilný senior? Nič. Len prijať, čo mu osud nadelil.

Prirovnanie ku psom sa videlo odvážne aj mne – ale nakoniec som ho v článku nechala. Lebo poznám aj prípady, keď bolo seniorovi povedané: „nepočítaj s tým, že ťa budem opatrovať“ – ale pes autorky tohto výroku (a nie jeden) svoju opateru dostal. A ja som sa ako bonus z diskusie dozvedela, že psovi čokoláda škodí.

Postarať sa o svojich seniorov by malo byť samozrejmosťou – ale nie je. Paradoxne, mne moje dve seniorky situáciu uľahčujú: moja chodiaca mama si chodí k nechodiacej svokre posedieť, podebatovať, číta jej z knižky. Predtým, kým som bola v práci, celý čas sama doma neprehovorila vetu. Takto pomáhajú jedna druhej a ak aj ostanú na hodinku samy (keď odíde opatrovateľka a ešte nie som doma z práce ja) – netŕpnem, či sa niečo zlé nestalo, keď mi dlho nezvoní mobil – lebo to, že by prišlo obom naraz tak zle, že by nevolala ani jedna – je naozaj dosť málo pravdepodobné.

Čo asi tak stíham, keď sa nestarám o moje seniorky. Nuž, veľa toho nie je – ale poznáte rozprávku o troch grošoch. Deti nemám, manžel pracuje v zahraničí: zvyšuje mi teda asi jeden a pol groša. Mám ich dať psovi? Keď som navyše v minulosti celkom dosť pocestovala – tak teraz zase pár rokov nemusím – a je to. A mamy s malými deťmi tiež po príchode do práce nastupujú druhú zmenu. Takže preto ešte nemusím byť anjel – ale v diskusii som ich pár našla. Lebo s Alzheimerom, paranojou, rakovinou, porážkou atď. – sa zatiaľ neborím. Milí moji, to Vy ste anjeli.

A čo seniori a vlci v ovčom rúchu? Zbabelci, ktorí ich bez najmenších výčitiek svedomia okradnú o posledné a ťažko nasporené - a naložia s tým ako keby to bolo ich vlastné. Ako im môže chutiť večera, ako to, že ich nepália šaty ktoré si za tie peniaze kúpia? Alebo vydá ešte na niečo drahšie, čo im múti zrak? A kým úrady nachádzajú asi stále nové a nové opatrenia na to, aby so svojimi vecami nakladali len seniori, a tie opatrenia potom ich opatrovateľom dosť komplikujú život – vlci v ovčom rúchu si svoje cestičky vždy nájdu. A ak sú dobrí herci (o tých sú plné správy) a nepovedia rovno „tetuška zlatá, ja vás vlastne idem okradnúť“ – je im sveta žiť (no dúfam, že nie dlho...)

Ale, ďakujem autorovi „jurajda“ za pripomienku o občianskych. Lebo vraj významný smutný zlom v živote seniora je, keď príde o kľúče“, ako to pomenovali v jednej TV relácii. Aj ja som tie občianske nosila už asi viac len z pohodlnosti (akože čo ak by bolo treba) a hneď v utorok som ich pekne krásne vyložila :)

Takže - môžeme si vybrať, čo s nami bude? Máme zbavovať deti morálnej dilemy? Ja som už jedno šťastie mala: pri našom umierajúcom otcovi mi dovolili jeho posledné štyri noci sedieť - na kovovej stoličke, s hlavou opretou o bočnicu postele (piatu noc by som možno už nebola zvládla). Vedľa umierajúci ďalší pán to šťastie nemal – jeho dcéra spala doma. Môj dobrý otec, kým ma vnímal, dával mi neskutočne najavo svoju vďaku. Od tých dní je môj život iný. A viete čo? Verím, že aj keď ja deti nemám, aj mňa raz bude mať kto držať za ruku.

No obávam sa, že to ostatné, akokoľvek si to budeme plánovať či pripravovať, udeje sa aj tak o dosť inak. Mne sa už nejaký čas vidí, že najdôležitejšie je napomáhať tým, ktorí sú pri nás, aby svoju starobu prežili čo najdôstojnejšie (v rámci našich aj ich možností). A keď mi svokra povie „ako sa ti za to odplatím“, zvyknem jej povedať „netrápte sa nad tým. Vy možno nijako, ale raz namiesto vás takto niekto pomôže mne“.

Pôvodne som odľahčeným obrázkom zo života s dvoma seniorkami chcela svoje písania na blogu  ukončiť. Vážim si, že môjmu článku venovali pozornosť tisícky ľudí – to by sa mi nestalo nikde inde, len na blogu. Pekné je však aj len čítať články tých, ktorí píšu lepšie ako ja. Svojím spôsobom je každý blog tak trochu vlastné PR :), inak by si písal každý len sám pre seba. Mne teraz pribudlo nejaké to poznanie navyše a mená ďalších pár blogerov, ktorých články si so záujmom prečítam pri raňajkách, na čele s pani Magdou Kotulovou :)))

Pán Tomáš Bella – ďakujem :)))

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?