Groteska na cintoríne

Autor: Gabriela Sutórisová | 17.7.2013 o 21:16 | (upravené 30.7.2013 o 21:17) Karma článku: 12,56 | Prečítané:  1480x

V jeden pekný letný večer zašla si moja kamarátka Majka na cintorín k hrobu jej otca, a ja som sa podujala urobiť jej garde. Cintorín je otvorený do ôsmej, trošku sme sa zdržali. Za desať osem som sa pozrela na hodinky (choroba z povolania - byť všade v určenom čase) a došlo mi, že by bolo rozumné vybrať sa pomaly k najbližšiemu – hornému východu. Vybrala som sa tam teda, kým Majka ešte zbierala veci. Takže som stála pri bráne a vyzerala ju, no namiesto nej vidím blížiť sa k bráne ďalšiu pani, ktorá podobne ako ja vyzerá svoju kamarátku a hneď ma aj varuje, nech sa od brány ani na meter nevzdialim, lebo strážnik cintorína je neskutočný zurvalec. Vraj prifrčí, zamkne, odíde a je mu jedno či niekto päť metrov od brány dobieha k východu, alebo nie.

Hovorím si: taká sviňucha to snáď nebude – ale pre istotu som už obzerala bránu a odhadovala, ako asi sa dá preliezť. Po zbežnom pohľade som zhodnotila, že to zase také úplne nemožné nebude, ale pre istotu som sa od brány naozaj nevzďaľovala a vyzerala Majku, ktorá pravdaže nechodila...

Ako bolo povedané, o chvíľu sa prirútil zurvalec, a už na prvý pohľad vyzeral verný svojej povesti. Štrngal kľúčmi ako keď bol november 89, a hoci som stála priamo v bránke, len som sa nahla že zavolám na Majku, on sa už chytil bránku zatvárať. Žiadna snaha že madam aspoň si vyjdite. Takže, hanba – nehanba, cintorín – necintorín, vyrevúvala som z plných pľúc, že ma možno bolo počuť až ku hlavnému vchodu: „Maaaaajkááááááááááá póóóď“ - a zároveň bojovala so zurvalcom o bránku. Naťahovali sme sa o ňu, bránka lietala ku mne a späť k nemu ako keď dvaja pília strom, a pri tom som mu dohovárala do duše: „pane, snáď nezamknete, keď sme tri metre od bránky, to by nebolo pekné“ a on mi kontroval, že je tam od rána a má toho akurát dosť.

Neviem, či by sa bol pustil aj do väčšieho boja, no našťastie Majka konečne dobehla. Päť minút po dvanástej (teda dvadsiatej) sme vytrielili cez bránku, a našťastie sme neostali nocovať na cintoríne – a ani som si neskúsila, aké to je, liezť toľko rokov po detstve zase raz cez plot. Cestou k autu sa mi Majka priznala, že prelieza bežne, a vraj je to tam na programe pravidelne. Raz dokonca spoločne s ďalšími preliezačmi „preložili“ cez plot aj jej mamu.

Ja som si v ten deň pripísala na konto malý dobrý skutok, lebo som Majke vybojovala bránku. A ešte sa aj ukázalo, že hoci sú cintoríny nesporne smutné miesta, neznamená to, že tam občas nie je aj sranda.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?