Groteska v Drážďanoch

Autor: Gabriela Sutórisová | 19.7.2013 o 7:55 | (upravené 30.7.2013 o 21:19) Karma článku: 10,62 | Prečítané:  701x

Predstavte si námestie Theaterplatz, koniec 80-tych rokov minulého storočia. Zwinger, Semperoper, davy turistov chodiacich fotiacich. Pomedzi ostatné autobusy s turistami prisunie sa sem obstarožná československá karoska, otvorí svoje harmoničkové dvierka - a týmito dvierkami znenazdajky vypadne pani a rozpleští sa rovno na chodník. O dve sekundy na to ju nasleduje slečna, ktorá - prečo by padala na tvrdý chodník - vytiahne sa v celej svojej dĺžke a šírke rovno na tú prvú. Že vymyslené? Nie. Stalo sa - a to osobne mne. A stalo sa to takto.

Robili sme pre turistov prehliadku mesta. Drážďanská sprievodkyňa rozprávala, ja prekladala, a pred tým Zwingrom sme končili, takže sa chcela rozlúčiť. Tak sme si podali rúčky, ja jej vykladám ako jej všetci za tú peknú prehliadku ďakujeme, a potom sa to udialo bleskovo. Buď zle stúpila, alebo sa jej zamotala topánka do rohožky - ktože už vie. Zrazu len - ale to už viete - letela. Ja som pôvodne letieť nemala, ale - najprv som si myslela že za to mohol môj pevný charakter, prejavený pevným stiskom ruky - no teraz sa skôr domnievam, že to bol skrátka len jej pud sebazáchovy: myslela si, že keď ma sa tuho chytí, nepoletí - ale omyl - poletela, a ešte ma aj strhla so sebou.

A tak sme skončili na chodníku - ona dole, a ja na nej. Čože, mne bolo sveta žiť, ja som dopadla na mäkké, ale ona biedna nie. A ešte keď chcela s odretými lakťami vstať, musela najprv počkať, kým z nej zleziem. A to šlo až keď mi došlo, čo sa vlastne stalo. Ach ach - kebyže jeden chce, tak sa mu to nepodarí. A keď nechce, ide to aj samo.

Autobus turistov v tej chvíli zažíval hotovú búrku mozgov, lebo aj oni si potrebovali uvedomiť, čo za veľkolepý záver obyčajnej prehliadky mesta sa im odohráva pred očami. Tí vpravo ľutovali, že nemajú nachystané foťáky. Tí vľavo ľutovali, že nesedia vpravo, a tak sa tam aspoň tlačili cez uličku. Nie som si istá, či sa v tej chvíli naša karoska aj mierne nenaklonila nabok. Jeden chalanisko mi neskôr povedal: ja som si myslel, že ty sa jej tak nejako extra rozlúčkovo klaniaš - vlasy sa ti mihli vo dverách, a už ťa nebolo...

Nemáte tušenia, ako dokáže letecký deň dvoch turistických sprievodkýň skupinu zblížiť. Ja som na môj dušu družnejšiu skupinu asi nemala. Celé nasledujúce dni kade sme chodili, tade nás prepadávali výbuchy smiechu, a to sme si radšej ani neskúšali predstaviť, čo si mysleli ľudia na námestí. Možno aj, že nás šofér vyrazil z busu, lebo sme sa nesprávali pekne. Videli letieť jednu, druhú, tak už len čakali, koľko ich ešte pôjde, a nakoniec boli sklamaní, že len dve.

Domnievam sa, že historka kolovala medzi drážďanskými sprievodcami celé mesiace. Po nejakom čase som si ju totiž náhodne vypočula, a doplnila veselé rozprávanie kolegu vetou - a vieš čo, zlatíčko - jedna z tých dvoch, na ktorých sa bavíš, som bola ja.

Týmto veselým príbehom chcela dosiahnuť, aby ste sa Vy, ktorí ste sa dočítali až sem, po ránu schuti zasmiali, a aby Váš deň začal veselšie :)
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?