Esej o zlodejíčkoch

Autor: Gabriela Sutórisová | 28.7.2013 o 20:09 | (upravené 17.12.2013 o 20:01) Karma článku: 12,76 | Prečítané:  625x

Toho svojho raz stretne asi každý, a ak nie, tak ho zrejme iba tesne minie. Mne sa pošťastil dosť skoro - nemala som asi ani dvadsať, a zašla som si za ním až do Gruzínska - veď prečo by som čakala na obyčajného na Slovensku. V podzemí Tbiliského metra si ma vyhliadol, čakajúcu spolu s inými turistkami na ďalší spoj. Vôbec tam nebolo veľa ľudí, a pamätám si to prekvapenie, že vo chvíli, keď som nastupovala do vozňa, sa ich tam navalilo ako keby išlo posledné metro v ich živote. Na pocit, keď som v tom dave nedokázala pohnúť ani rukou, veru nezabudnem, rovnako ako na tvár chlapíka, ktorý sa na mňa tlačil práve z tej strany, na ktorej nosievam kabelku. Ani na bleskovú myšlienku "toto je zlodej" - za ktorú som sa okamžite pokarhala, aby som o minútu neskôr, už v metre, zistila, že ono "podľa seba súdim teba", nie je to najlepšie motto pre život. Oveľa praktickejšie je podozrievať radšej aj toho, koho netreba. A je z toho aj menšia škoda (asi).

Frajerskú kabelku okrovej farby, ktorá sa zapínala iba na jeden gombík, som z princípu vyhodila len čo som prišla domov, ale pamätám si ju dodnes. Gruzínskemu zlodejíčkovi navždy ďakujem za nezabudnuteľné poučenie do života. Kritérium obtiažnej dostupnosti je prvé, na ktoré prihliadam, keď si kupujem akúkoľvek kabelku, až potom sa berie do úvahy farba, tvar, nedajbože značka. Našťastie, vtedy som prišla iba o peňaženku, a v nej asi o tristo statočných československých a pár rubľov (lebo o mobiloch, kartách a podobných vecičkách sa ešte nechyrovalo).

A tak mi to ostalo. Do MHD - a vôbec všade, kde je viac ľudí, vstupujem nie ako dáma, ale ako pako - s kabelkou presunutou na brucho, kde si ju pre istotu oboma rukami držím. Ak niekoho takého uvidíte, už budete vedieť, prečo to robí, a radšej to urobte aj Vy. Ja hovorievam, že mňa už zlodejíček okradne iba cez moju mŕtvolu. Okrem svojich kabeliek strážim vždy aj pár ďalších - maminu, sestrinu, kamoškinu, sem tam aj cudzie. V hypermarketoch som už civela na nejednu seniorku a zvažovala "poviem - nepoviem" a nakoniec vždy (pokiaľ možno nenápadne) povedala "pani, takto na vozíku si kabelku nenechávajte, ak nechcete, aby dostala nohy".

Zlodejíčkovia však na sebe očividne pracujú a snažia sa byť čo najviac profi. V Banskej na Radvanskom jarmoku musela som obdivovať šikovnosť vreckára, ktorý prerezal tašku mojej mamy dlhým rovným rezom zboku, kým si pozerala umelecké výtvory v stánkoch na námestí SNP. Taška však mala oddelenia - nuž sa k peňaženke nedohrabal. No rez má nacvičený dobre a ostatné bola iste len otázka času.

Iné je to na trhviskách, kde som si pre zmenu vypočula predavačov. Vraj kupujúcich radšej neupozorňujú - lebo sa im už dostalo upozornenia, aby držali hubu. Keď sa mi vybaví ten presný rez na taške mojej mamy, asi by som na ich mieste držala hubu aj ja.

Moja mama je aj zaslúžilou obeťou z hypermarketu. Z bankomatovej karty jej následne veľmi rýchlo odišlo ešte slovenských päťtisíc, a keď sa bola pýtať v svojej banke, či netreba kartu zablokovať, povedali jej že ak pri karte nemala aj pin, nemôže sa nič stať. Na pani bankárku som bola dlho nasrdená, lebo keby sa bola na mamin účet v tej chvíli pozrela, bola by zistila, že pin - nepin - veru môže, a že sa už aj stalo. Ale karty vraj zlodeji hneď odhodia - nedržia pri sebe dôkaz do ďalšieho dňa, nie sú predsa hlúpi. Veď zajtra si ukradnú ďalšiu.

Ako maximálne "sofistikovaný" spôsob hodnotím zlodejíčkov s polilkliník. To si k vám sadne nenápadný chlapík, kým sa snažíte vyplniť neúnosné čakanie čítaním (čo napríklad tiež robí moja mama, a tiež už na to doplatila). Chlapík (ale môže to byť aj žienka) si k Vám prisadne, a čaká ako Vy, možno sa Vám aj nenápadne milo prihovorí. A potom je zrazu preč, a nie len on, ale aj vaša kabelka. V prípade mojej mamy aj s mobilom, dokladmi a kľúčom od domu. Že zo štyroch lekární v poliklinike, jej umožnili zavolať si pomoc až v tej štvrtej, ponechám radšej bez komentára.

Zlodejíčkov by som ako tak zniesla, lebo som už pochopila, že najdôležitejšie je nedať príležitosť. Ale tých z polikliník, ktorí sa pustili do starých a chorých, by som bila až by boli čierni. Keďže sa ale biť neviem, dúfam aspoň, že im po čase odpadne ruka. Alebo niečo iné.

Nedávno som však videla ešte inú fintu. Do kupé vo vlaku prisadla slečna, a zo stredne veľkej kabelky vybrala psa. Bol to vlastne len taký mini pes, že keby sa nebol hýbal, bola by som si myslela, že je z hračkárne. Dokonca ani neštekal, ani slečnu za tú hodinku, čo oproti mne sedela, v tom kupé neočúral. Len po nej lozil, alebo jej spal na stehne alebo na pleci. Keď bolo treba vystúpiť, chytila slečna milého minipsa za kožu na krku, a vopchala do kabelky, a tú si ani nezazipsovala. Jasné - aby pes mohol dýchať - ale keďže som na to zaťažená a to, ako sú v mojom okolí kabelky uzatvorené, si už toľké roky všímam - najprv som sa zdesila.

Potom som si však predstavila tú slečnu v električke. Nejde ako pako (ako ja) ale sa hrdo nesie ako dáma. Kabelku na brucho si tlačiť nemusí, lebo keď príde zlodej a vopchá nenápadne svoju nenažranú paprču do jej kabelky - minipes sa zakusne, a zlodejiskovi sa dostane toho, čo si zaslúži. A keďže minipsy majú iste pekné malé ostré zúbky, krv strieka, uhryznutý zlodejisko vreští ako zmyslov zbavený, a o jeho čine vie hneď celá električka. A to si rovno mohol napísať na čelo "som vreckový zlodej".

Milí priatelia, neviete kde predávajú kabelkového psa?
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?