Ako rýchlo a ľahko sa Vaše dieťa môže stratiť (aj navždy...)

Autor: Gabriela Sutórisová | 2.8.2013 o 22:06 | (upravené 2.8.2013 o 23:00) Karma článku: 14,80 | Prečítané:  1037x

Skorý večer pracovného dňa, ešte je vidno, obchodný dom na sídlisku. Ľudia sa ponáhľajú na nákup, na poštu, domov. Uprostred tohto bežného diania uvedomila som si zrazu, že počujem srdcervúci detský plač. Nič neobyklé, však? Obzerám sa v očakávaní, že čoskoro zahliadnem dospeláka, ktorý k tomu plaču patrí, a nejaké to fúkanie na kolienko, či výchovný príhovor na tému "už si dnes jednu zmrzlinu mala". Ale nič z toho, len malé dievča s bicyklom, tvárou už červenou od plaču, splašene pobehujúce z jedného rohu budovy na druhú. Pozerám lepšie - a naozaj - stále žiaden dospelý nablízku.

Bez rozmýšľania prihováram sa kôpke nešťastia: "prečo plačeš, stalo sa ti niečo?", Malá odpovedá: "neviem nájsť ocka" - a už by utekala za ďalší roh svojho tatu hľadať. "Počkaj, nebež preč, lebo ocko ťa skôr nájde, keď tu ostaneš stáť". Ale vysvetľujte to zdesenému detskému rozumčeku, ktorý si myslí, že čím rýchlejšie bude pobehovať, tým skôr zahliadne vytúženú otcovu tvár. Uvedomujem si, že ju musím nejako zdržať na mieste, kde som ju našla, a pokojne jej opakujem: "neboj sa, ocko ťa už iste tiež hľadá a za chvíľu ťa nájde. Trochu sa budeme obzerať, dobre? Ako vyzerá ocko, čo má oblečené?"

Prejde možno päť minút, dieťa mi stihne povedať, že ocko šiel do banky. Spolu pozrieme teda vchod do nej, vzdialený len pár metrov, ale tam je už zatvorené. Hovorím malej: "vidíš, tu je už zatvorené, tu ocko byť nemôže. Ale neboj sa, budeme tu čakať, určite za chvíľu príde". O chvíľu dcérenka naozaj zvolá "tam je ocko" a mastí aj s bicyklíkom k nemu, za mnou sa ani len neobzrie. Pozerám za ňou kým sa stretnú, aby som mohla pokojne odísť. Čakám ustaraný pohľad otca, ale ten si debatuje s kamarátom a pomaly kráčajú vedľa bicykla. Podľa neho sa očividne nič vážne nedeje, a o tom, že sa jeho dieťa práve na smrť vyplašilo, nemá - zdá sa - ani tušenia. Čím vôbec nechcem povedať, že je to zlý otec - len sa skrátka stalo, že kým povedal kamarátovi štyri vety, jeho dieťa sa stihlo od neho odtratiť, vystrašiť, stretnúť sa so mnou a zase nájsť otca.        

Potiaľto banálny príbeh, akých sa denne dejú stovky. Ale - kráčajúc pomaly s nákupnou tašku domov, na okamih som si uvedomila, že namiesto mňa mohol tam v tej chvíli byť - nejaký zlý človek. Ktorý by za tých 10 minút, kým som sa snažila dieťa upokojiť a pomôcť mu nájsť otca, urobil niečo iné: napríklad zmizol s jej bicyklom. Alebo - bicykel nechal tak - a zmizol s dieťaťom.

Desivé. Ale žiaľ, nie úplne vylúčené. Rodičia si to - rôzne často a rôzne intenzívne - uvedomujú, až kým ich deti nevyrastú. A v závislosti od toho im dokážu - alebo nedokážu - dať primeranú voľnosť. Niekedy nedajú - a im to uškodí. A niekedy dajú - a potom im to uškodí ešte viac.

Pred rokmi mi moja sestra "požičala" na dovolenku k moru moju neter, mala vtedy asi desať. V prvý deň pobytu som ju nepustila samú od brehu na viac ako meter. Skákali sme (alebo asi len chceli skákať) v jemnučkých vlnkách na okraji mora a ja som ju držala za ruku ako väzňa, až mi naša dievčinka povedala: Gabi, nedrž ma tak tuho, veď sa vôbec nemôžem hýbať :) - a ja som si povedala "neblbni a trochu ju uvoľni, veď to dieťa z toho mora takto nebude mať vôbec nič". Po pár dňoch pobytu som v tom výrazne pokročila, takže sme výlet prežili nie len v zdraví, ale aj v obojstrannej spokojnosti. No na rešpekt pred tým, že by sa jej mohlo niečo stať a bola by som za to zodpovedná, si spomínam aj po rokoch.

Vystihnúť správnu mieru pevnosti/voľnosti rodičovského stisku ruky - je asi jedna z najťažších rodičovských úloh. A aby to nebolo jednoduché, ešte ani nemožno mať na každé dieťa rovnaký meter. Ja deti nemám - takže nemám právo ani mudrovať, ani radiť. Môžem všetkým rodičom len fandiť - a pomáhať. Aj keď je tá pomoc len kvapkou v mori - malým dobrým skutkom, takým, aký sa mi včera zadaril.

Pekný deň, priatelia - a žiadne zatúlané deti :)
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?