Slovo o biede a pomoci

Autor: Gabriela Sutórisová | 13.9.2013 o 20:27 | (upravené 13.9.2013 o 20:57) Karma článku: 15,82 | Prečítané:  564x

Banská Bystrica, deň pred začiatkom Radvanského jarmoku: krásny slnečný deň. Mesto sa už začína plniť stánkami so všetkým možným, no dobrôtky si ešte kupuje málokto. V popoludňajšej pohode sa moja sestra zadíva na jeden zo stánkov a hovorí mi: "pozri sa na tamtú babku. Už desať minút ju sledujem: na sto percent je hladná - a nemá peniaze na jedlo." Zadívam sa teda smerom, ktorý mi naznačuje.

Je to stánok s pečenými klobáskami, lokšami, polovičkami pečených kurčiat, ku ktorými hladoši očividne môžu dostať chlebík, horčicu či kyslú uhorku. Stojí pri ňom jednoduchá sivovlasá babka v ošumelej zástere a obdratých, vyčaptaných topánkach. Ukazuje prstom raz na kurča, raz na lokšu, a pýta sa - toto koľko stojí? A toto? A toto? Predavačka odpovedá a my už spolu s ňou čakáme, že si babka niečo z toho vyberie a nechá si to zabaliť alebo naložiť na papierovú tácku - ale ona len obzerá to jedlo a po chvíli sa opäť pýta na cenu - toho, čo jej už bolo povedané vari päťkrát.

Čo ideme robiť? - vymieňame si so sestrou pohľad a myšlienky temer bez slov, lebo ona už má v ruke pripravených pár mincí. Je nám obom jasné, že to jedlo babke chceme kúpiť - ale ako? Veď nežobre, nič si nepýta zadarmo, len sa akosi zasekla. Možno tie peniaze aj má, len je pomalá - čo ak vidíme biedu tam, kde nie je - a ešte ju aj urazíme?

Rozhodujeme sa vziať na seba následky omylu a pristupujeme k stánku: "teta? chceli by ste si to kura kúpiť? chýbajú vám peniažky?" Babka na nás pozrie, no nezdá sa, že by veľmi rozumela, čo sa pýtame. Možno zle počuje, možno aj nedobre vidí, možno len nie je zvyknutá na podobné otázky, a možno má v peňaženke viac peňazí ako my. Ale už sme začali - tak sa nevzdávame: "chceli by ste to kura?" Babka nič, len po chvíli opäť k predavačke: "a toto stojí koľko?" Vtedy my už celkom prosto: "my vám to kura kúpime". Na to sa pridáva predavačka: "veď by som jej ho bola dala aj ja, ale asi nechce". Sekvenciu končí babka slovami: "Ja si to prídem kúpiť... zajtra".

V obave, že to predsa len vidíme inak, ako to je, že by naša netaktnosť mohla babku uraziť, za úsmevu predavačky a asi aj sympatií pár stravníkov, svoj pokus vzdávame. Mince ostávajú v sestrinej dlani, pečené kura v stánku, a my sa uberáme pomalým krokom k šikmej hodinovej veži. Podchvíľou sa raz jedna, raz druhá z nás obzrie a pozerá za babkou rozmýšľajúc, či väčšou chybou bolo nepomôcť, ak bolo treba, alebo uraziť niekoho, kto pomoc nepotreboval.

Pestré dianie na námestí nám po chvíli obraz babky pri stánku prekryje a naše myšlienky sú inde. Zájdu do obchodu s topánkami, k zmrzline, káve, slniečku, jarmočníkom, fontáne, aj k schodom vedľa nej, vedúcim dole pod zem do verejného WC. A na tom mieste počujem opäť sestru: "no, tu máš našu babku". A je tam - stojí, ošumelá rovnako ako pred pol hodinou, nevnímajúc nič a nikoho okolo seba, ani nás a ani náš skúmavý pohľad. Čosi drží v ruke - a dva metre od nej to vidím presne aj ja: ošúchanú čiernu peňaženku, ktorú babka drží v oboch rukách, roztvorenú, a pozerá do nej - a v oddeleniach prístupných pohľadom všetkých okoloidúcich - nie je ani cent. Nie je tam vôbec nič.

V živote som - zatiaľ, našťastie - nemala - a ani nevidela - takú prázdnu peňaženku, ako bola tá, ktorú som zahliadla v babkiných rukách včera o trištvrte na päť popoludní na námestí SNP v Banskej Bystrici.

Tak to je. Dve eurá, ktoré - keby som nemala v peňaženke - ani si to nevšimnem, mohli pre niekoho iného znamenať stokrát viac. Pomáhať - treba nie len chcieť, a môcť - ale aj vedieť. Máme možnosť niekomu pomôcť, ale to neurobíme - a urobíme chybu. Alebo to urobíme a pomôžeme - a urobíme chybu tiež. Hovorí sa, že mnohí ubiedení v skutočnosti biednymi nie sú. Vraj keď im dáte peniaze, chodia za ne piť. Vraj keď im dáte namiesto peňazí jedlo, pošlú vás niekam. Teda, niektorí. Niektorí si chodia pomoc pýtať, ale mohli by si poradiť aj inak - keby chceli. Iní možno nevedia už nič - ani len poprosiť o pomoc. Vraj, aj prijať pomoc - sa treba učiť.

To, či budeme pomáhať biednym, je naša voľba, bez ohľadu na to, ako oni naložia s tým, čo dostanú. Lebo tá voľba je zase na nich - pokiaľ o tom ešte vedia rozhodnúť. U babky z Bystrice som si s tým nie celkom istá, a z toho, že sme to predsa len neurobili inak, mi je už tridsať hodín smutno. Človek sa učí celý život.

Babka, prepáčte.... toto sa nám už nestane :(
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?