I am getting old (starnem :)

Autor: Gabriela Sutórisová | 28.10.2013 o 21:34 | (upravené 28.10.2013 o 22:26) Karma článku: 12,94 | Prečítané:  519x

Vieme, že proti veku nieto lieku, nuž tento výrok sám o sebe by nebol ničím mimoriadny. Zábava asi začne, keď poviem, kto to vyslovil: dievčinka z USA, ktorá ešte ani nechodí do školy. Pochytila to od svojho tatinka, ktorý to vysloví vždy, keď vstáva z kresla a má ísť urobiť niečo, do čoho sa mu nechce. Že na ten výrok ešte ani on celkom nárok nemá, je asi dosť jasné. Vidí sa mi, že jeden z dôvodov, pre ktorý by človek určite mal mať deti, sú ich miliónové hlášky, ktoré nám vysolia bez mihnutia oka, keď to najmenej čakáme. A tak nám pekne nastavujú zrkadlo, aby sme vedeli, že si nemôžeme dovoliť len tak vytresnúť, čo nám na um zíde, a ak to budeme napriek tomu robiť, musíme počítať s tým, že nás čaká všeličo - aj kopec srandy, napríklad.

Spomínaná dievčinka má maminku a tá má otecka, ktorý jej na to povedal: „I love you... even though you are getting old“ :) A keď si ich tak predstavujem, som si istá, že na neho táto dievčinka nikdy nezabudne.

Ako ja nikdy nezabudnem na môjho starého otca. So šiestimi triedami ľudovej školy bol múdry ako historik zo SAV. Nebolo knihy o dejinách Spiša, ktorú by nebol prečítal. A tak bol poobzerať nádvorie Kežmarského hradu, keď tam práve robili rozsiahle vykopávky. Stál nad jamami, v ktorých úhľadne ležali akési kostičky, ruky mal skrížené za chrbtom a hovoril: „hmm, zaujímavé“. Pôsobil veľmi múdro a dôležito, a ja, čo som mu siahala asi tak po tie skrížené ruky, som sa mu veľmi chcela podobať. Postavila som sa nad jamu vedľa neho, skrížila ruky za chrbtom a zahlásila: „hmm, zaumývané“. Znelo mi to trochu inak, než ako to povedal starý otec, ale lepšie nevydalo. Dnes to povedať viem, ba viem aj aké to asi boli kostičky. I am getting old. Asi starnem.

Ale nezabudnem ani na starú mamu. Mala zázračné zúbky. Nielenže boli pekné a dalo sa s nimi jesť, ale ony – čuduj sa svete – dali sa aj vyberať. To vám bol zázrak. Raz! – a boli von. Dva! A boli späť. Nesmierne som ich starej mame závidela, celá rodina sa roky bavila na tom ako som skúšala – tak ako ona – svoje zúbky vyberať – a ono to nešlo. Starej mamy dávno niet, tak ako dávno niet mojich mliečnych zúbkov - a tak sa jej už  nemôžem spýtať, ako sa cítila, keď si ich na moje želanie opakovane vyberala a dávala späť: raz! –dva! Pretože keď bolo treba vnúčatko zabaviť – nebolo pre moju starú mamu nič dôležitejšie. Dnes si jej pocit s dávkou smútku, výčitiek a nostalgie predstavujem. I am getting old :)

Život nám niekedy nastavuje zrkadlá. Sú nimi naše deti, aj naši seniori. V zrkadle „deti“ nádherne vidieť, akí sme. V tom druhom by sme sa mali aspoň občas pozrieť na svoje o niekoľko desiatok rokov staršie ja. Deti sa na nás dívajú s rozšírenými očami a všetko, čo robíme, je pre nich zázrak. Tak nás napodobňujú. Mládežníkom sa nachvíľu zdá, že dôležití sú len oni sami (aj ja som bola - takže presne viem) a jediné zrkadlo, ktoré majú, je to, v ktorom vidia seba.

Nemeckí dôchodcovia chodia plávať, cvičiť, cestujú na zimu do tepla Kanárskych ostrovov či Thajska. Naši si skôr chodia posedieť do čakárne k lekárovi, alebo (vraj) radi zavadzajú v MHD keď je špička. Že nám nemajú čo dať – okrem lamentovania na  všetko okolo seba, vymenúvania chorôb a bolestí, rečí o tom ako bolo kedysi všetko lepšie - až nakoniec všetkých odradia a ich najbližší potom čakajú už asi len na čítanie poslednej vôle u notára. A notári potom hovoria, že „peniaze nie sú všetko – ale dokážu deti pridržať bližšie“.

A pri tom by to mohlo byť úplne inak.

Napríklad: moja mama po úraze zabojovala a naučila sa opäť chodiť. Dnes číta knihy (aj šesť naraz) a sleduje správy, neujde jej nič. A ešte mi pripomína: dnes mala tvoja šéfka rozhovor v TV novinách!

Alebo – v našom novom činžiaku – si mama našla 92 ročnú kamarátku. Chodia sa spolu prechádzať a to je super, lebo viem, že sa majú o čom rozprávať, a že jedna na druhú dajú pozor. Pani susedka je dáma. Tuším, že bude môj ďalší vzor. Po páde a zlomenine chodí o paličke, ale vždy je zladená farebne. Pekne učesaná, noblesná, akou asi bola celý život. Tak som ju v sobotu pozvala na koláčik a ona s potešením prišla. „Preskúšala“ ma z nemčiny, porozprávali s mojou maminkou o všetkom možnom (len na klavíri nám už zahrať nechcela - ale píšte si že aj to nabudúce bude).

A takých seniorov, ako sú moja mama a jej nová kamarátka, by sme mali obdivovať – a raz ich aj napodobňovať, ako sme to robili, keď sme boli malí. A možno by ich bolo aj viac, keby občas od nás počuli zázračnú vetu:

I love you... even though you are getting old“

(Ľúbim ťa – aj keď starneš :)


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?