S čistým štítom (a zamazanou pusou)

Autor: Gabriela Sutórisová | 3.3.2014 o 20:04 | (upravené 3.3.2014 o 22:50) Karma článku: 12,14 | Prečítané:  674x

Stála som pri pokladni a čakala, kým mi pokladníčka nablokuje nákup. Do predajne vstupovala rodinka s dvoma malými špuntami. Väčší z nich sa pristavil pri pokladníčke, hlava mu akurat siahala nad ten pultik. V puse rozcmúľané lízatko, okolo pusy hrali všetky jeho farby. Chytil paličku, vytiahol lízatko z pusy a hovorí: "mam lizatko" Počkal, kým sa pokladníčka obzrie, vezme oznam na vedomie a tým mu dovolí, aby vstúpil do predajne. "Dobre" - usmiala sa ona letmo, pokračovala vo svojej práci, a špunt mohol spokojne mašírovať za svojimi rodičmi.
Lenže - bol tam ešte špuntov mladší brat.

Ten, keď chcel vidieť na pokladníčku, musel sa dobre postaviť na špičky, a aj tak to bolo len tak tak. Ale aj tak to urobil, a ešte aj natiahol hlávku celkom hore a hlásil tiež: "aja mam izatko".

V obchode bol ruch, pokladníčka kmitala a špunta, ktorého bolo ledva vidno, ani nepočula.

"Aja mam izatko. Mam izatko. Izatko mam!" Podľa vzoru staršieho brata volal špunt na predavačku stále hlasnejšie, až musela prerušiť prácu a všimnúť si ho. Obzrela sa, konečne sa usmiala aj na neho, pokývala hlavou a oznámila mu "dooobre".

A tak malý špunt dosiahol, čo chcel: splnil svoju "povinnosť" a dostal povolenie vstúpiť do predajne. Izatko putovalo späť do pusy, palička trčala von, a on spokojný kráčal za rodičmi a bratom, ktorý vyzeral rovnako, len bol o pol hlavy vyšší a trošku menej polepený od izatka. 

Že si mohli, keby veľmi chceli, práve teraz v predajni potiahnuť ďalšie lízatko, a pri pokladni povedať, že to je to, s ktorým vchádzali, na takú fintu ešte neprišli - a kiežby ju nikdy neobjavili.

Ukazovať pokladníčke obsah tašky pri vstupe do predajne je vraj socialistický prežitok - a či slovenský folklór. Aj tu na blogoch som už čítala od autorov, ktorí dlhšie žijú v zahraničí, že sa to nikde nerobieva, a keď to náhodou skúsili v takom Londýne, akurát sa im ušiel nechápavý pohľad. Keď niekedy v našich obchodoch vidím babku vymenúvať "mám tu jedno maslo, cukor, čierne korenie a škoricu", nechce sa mi veriť, že to predavačka naozaj počúva a v zápätí nezabudne.

V prípade, že to teda socialistický prežitok je, musím povedať že nás už pekne dlho drží, lebo veď koľko je už od zamatovej :)

A ak sa špunti v zdraví dožijú sedemdesiatky a neopustia ich naučené móresy, ešte sa nás aj pekne dlho držať bude.

Ale na tento prežitok bol aspoň veľmi milý pohľad :)
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?