Petrohradské biele noci a veselé dni

Autor: Gabriela Sutórisová | 23.6.2014 o 21:16 | (upravené 23.6.2014 o 22:48) Karma článku: 7,18 | Prečítané:  715x

Prečo by ste sa mali vybrať do Petrohradu? Napríklad aby ste uvideli Ermitáž. Petrodvorec, Puškino, Smoľnyj, Nevu, Auroru, mačku na prechádzke v chráme sv. Petra a Pavla, katedrály, ktorých je niekoľko, a každá inak očarujúca, a ešte všeličo iné. V meste, ktoré je vraj Benátkami severu (nás v škole učili že Petrohrad je Petrohrad a prirovnanie k Benátkam nie je na mieste). A prečo sa tam vybrať v júni? Lebo biele noci: z Petrohradu má našinec bližšie k polárnemu kruhu ako domov, a keby o tom nič netušil, mohol by si podchvíľou myslieť, že sa mu pokazili hodinky – dvadsať nula nula, na oblohe slnko ako lopata. Ani sa poriadne nezotmie, a už zase svitá. Fíha.

Okrem toho všetkého verte, že vám bude aj veselo. Nám tak začalo byť už na prvej poľskej benzínke, keď sme nad regálom s časopismi zahliadli veľký nápis „PRASA“. Bolo tam veru všeličo, len prasa žiadne. Na ďalšej benzínke presnejší nápis „prasa dla doroslych“ vec vysvetľuje: kto nemusí šoférovať, môže si tu na cestu kúpiť časopis s prasačinkami. A je to.

Naozaj veselo však začne byť na hraničnom prechode z Lotyšska do Ruska. Rozmaznaní členstvom v EÚ sme už na to, ako vyzerá poriadna pasová a colná kontrola, pekne zabudli. Nezaškodí si to pripomenúť, aby sme si neprestali vážiť, čo máme. Zdá sa, že colníkom sa na jednom z dokumentov autobusu nepozdáva jedna pečiatka: dozvedáme sa, že sa musíme otočiť a vrátiť späť. Po tisícsto kilometroch. Milé, nie? Po dlhšom dohadovaní je nám dovolené pokračovať v ceste, ale najprv šup na pasovú kontrolu – tam, tam, tam a potom tam, a nijako inak - rozkazuje inak sympatická blondínka v maskáčoch, s revolverom za pásom. Je to jasné: jeden chybný krok – a zasviští guľka. Jej havinko zatiaľ preňuchá náš autobus a čuduj sa svete, nevyňuchá žiaden kontraband.

Ako málo stačí ku šťastiu: keby nás na tú pasovú kontrolu pustili hneď, netešili by sme sa tak ako teraz. Keď ju už pár šťastlivcov má za sebou, prichádza za mnou pasovák a informuje ma: jedna cestujúca – bez akýchkoľvek pochybností vzhľadom dáma - má problém s vízom: na nálepke v pase má uvedené pohlavie: „muž“. Pozeráme svorne na nálepku, a naozaj: je to tam. Pasovák s vážnou tvárou prikazuje: stojte zatiaľ tu a čakajte! „Čo teraz – to ma budú pozerať?“ – pýta sa ma nešťastníčka, a ja som síce sprievodkyňa zájazdu, ale odpoveď na túto otázku veru nepoznám. Zakrývame si obe tvár, pre istotu sa obraciame k oknu a nevieme sa ubrániť smiechu, no neradno dráždiť leva, a už vôbec nie pasovákov. Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie, všakže.

Dôležité uniformované tváre po našej trojhodinovej prítomnosti na hraničnom prechode prejavia nakoniec aj štipku ľudskosti: zdá sa, že by sa vedeli aj usmiať. Cestovať môže aj muž, ktorý je vlastne žena. Posádka autobusu plesá a konečne si začína užívať Rusko: nekonečnú, úzku, miestami rozbitú asfaltku lemovanú sýtozelenými pastvinami, listnatými lesmi, drevenými vidieckymi domčekmi, raz temer rozpadnutými, inokedy pekne opravenými – v pomere asi päťsto ku jednému. Síce neskoro ale predsa – za šera, ktoré nevieme či je stmievaním a či svitaním - vchádzame do Petrohradu. 

Do mesta, ktoré v roku 1703 založil osvietený panovník Peter I., právom nazývaný aj „Veľký“, keďže sa preslávil svojou úspešnou snahou modernizovať svoju ríšu v politickom, kultúrnom aj ekonomickom smere.  Rusko sa za jeho panovania stalo skutočnou európskou veľmocou. Peter Veľký svojich súčasníkov prevyšoval nielen rozumom, ale aj postavou – meral vraj cez dva metre. Cestoval do západoeurópskych krajín, nasával vedomosti, priatelil sa s významnými politickými a vojenskými osobnosťami, vedcami, umelcami, technikmi, všetkých pozýval do Ruska, kde sa mali podieľať na celkovej modernizácii krajiny. Nadaných Rusov posielal za vzdelaním do Európy, aby boli po návrate prínosom pre svoju domovinu. Tu je jeden z jeho výrokov: „kto ukradne zo štátnej kasy viac, ako je cena jedného metra povrazu, ten bude na tom povraze obesený“. No, nechajme tento jeho výrok bez komentára a poďme sa radšej prechádzať po meste.

Vyberme sa napríklad po nábreží k slávnej Aurore. Na jednom zo stĺpov mestského osvetlenia bije do očí tabuľôčka s reklamou akejsi ľahkej devy umeleckým menom „Krasotka“. Červené písmo, telefónne číslo k dispozícii dvadsaťštyri hodín denne. Odfotiť som nestihla.

Miestna sprievodkyňa pani Lidia nás vypustí na nábrežie, aby sme si vyfotili nenápadný tmavosivý krížnik, ktorý to v novembri, ktorý bol vlastne októbrom (a či naopak) všetko spustil. Po chvíli vyberú sa pozrieť si to čudo aj vodiči. „Len nestrieľajte“, volá za nimi Lidia, ktorej očividne nechýba zmysel pre humor. No asi nie len jej. Vraj jeden lepšie situovaný Petrohradčan chcel zapôsobiť na svoju novú priateľku, takže sa rozhodol povoziť ju na rýchločlne po Neve, a prefrčať aj tesne popri Aurore. Lenže akosi nevydalo a frajerina skončila fiaskom: vleteli rovno do krížnika. Keď ich vytiahli z vody, zlatokopka si našla inú obeť, a Petrohradčania sa ešte dlho mali na čom zabávať pri čaji.

Chodník na nábreží pri slávnej Aurore je preplnený stánkami so všeličím. Nechýbajú matriošky, magnetky, červenoarmejské čiapky, brežnevovia, jeľcinovia, stalinovia, ani ploché butyločky na pálenku. Zíde mi na um, čo by tak povedal Lenin, keby to všetko videl. Veď sa musí v hrobe obracať. Lenže on ani to nemôže, lebo ako vieme, leží všetkým na očiach v sklenenej truhle v moskovskom mauzóleu, kde sa mu nedá vrtieť ani keby mohol a chcel. Ba ako čítam, najnovšie sa turisti prechádzajúc popri ňom nesmú ani zastavovať. Takže  sa možno predsa len potajomky trošku vrtí. Poviem vám, že teda veľa šťastia nepobral. Ale späť do Petrohradu.

Mestom preteká 93 riek a ich brehy spája cez 800 mostov. V Benátkach je mostov o polovicu menej, nuž - je Petrohrad naozaj Benátkami severu, alebo je to naopak? Nezabudnime, že z tých petrohradských sa 13 ešte aj otvára, aby mohli po rieke do Baltského mora preplávať veľké nákladné lode. Divadlo začína o pol druhej po polnoci a stojí za pár prebdených hodín, aj keď stojac na nábreží otváranie viac ako dvoch mostov neuvidíte, jedine že by ste vedeli veľmi rýchlo utekať.

Spomeňme ešte jeden milý petrohradský most, síce neveľký, a ani sa neotvára, ale má pekné meno: „Most pocelujev“ (most bozkov) – jeho zábradlie je, ako sa patrí, pokreslené srdiečkami a menami. Legendy hovoria, že sa na ňom lúčil so svojimi blízkymi každý, kto z mesta odchádzal, či tí, ktorých viedli do neďalekej väznice. Zaľúbenci, ktorí sa na tomto mieste pobozkali, sa vraj vždy opäť v šťastí stretli.  Ako to už s legendami chodí, pravda je aj teraz oveľa prozaickejšia: most nesie meno kupca, ktorý mal neďaleko dom, a jeho priezvisko bolo „Pocelujev“. O tom, že by sa bol tento pán niekedy na svojom moste s niekým bozkával, som žiadnu zmienku nenašla. Zato o petrohradských otváracích mostoch dodáva miestna sprievodkyňa: „mosty razvoďjatsja i pocelujev net“ (mosty sa rozvádzajú a bozkov niet).

Že vybrať sa do Petrohradu autobusom je také menšie šialenstvo? To si ani trochu nemyslím, a zdá sa, že nie som sama - zájazd sa dosť rýchlo vypredal. Jedno je isté: sú miesta, ktoré pri ceste lietadlom skrátka neuvidíte. To platí aj o starobylom Pskove, kde sme sa zastavili na spiatočnej ceste, a v pevnosti, ktorej počiatky siahajú do 10. storočia, pocítili sme atmosféru naozaj starého Ruska. No kým pevnosť je krásne udržiavaná a chrám Sv. Trojice vás nadchne, za hradbami ako keby sa zastavil čas niekedy okolo roku, v ktorom si to Gagarin namieril do vesmíru. Kino „Okťabrskaja“ na námestí V.I.Lenina (ako inak) s Iľjičovou sochou, ktorú som ľahkovážne zabudla odfotiť, a tak mi ostalo už len vypýtať si nejakú od tých, ktorí na to nezabudli – veď kto vie kedy zase na nejakého Lenina natrafím. Fotku som dostala a s ňou aj dôkaz, že v Pskove má zmysel pre humor aj vtáctvo nebeské.

A na rozlúčku  veselo bolo aj na verejných toaletách: kabínky s bočnými stenami zrezanými našikmo, a prednými dvierkami vo výške hrudníka. Stojíte v rade a pozeráte sa zoči voči do očí dámam, ktoré sú už v kabínkach. Hlava klesne: je jasné, že v kabínke sa deje to, na čo je určená. Hlava sa opäť objaví: dotyčná sa oblieka a kabínka o chvíľu bude voľná pre vás. Minie sa vám papier? Žiadny problém, zavoláte na susedku a ona vám môže podať trochu zo svojho. Zamykať sa nemusíte, veď každý vidí, že ste tam. A tak ďalej. Šikovné, nie?

Nuž taký bol Petrohrad: zaujímavý, pôsobivý, biely, poučný aj veselý. Tak a ešte zopár fotiek na záver.  

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?