Ahoj, princezná...

Autor: Gabriela Sutórisová | 1.7.2014 o 7:55 | Karma článku: 8,36 | Prečítané:  1198x

...oslovil mladý muž dievčinu na autobusovej zastávke, a mne sa rozžiarili oči, ako keby to patrilo mne. Dievča som si všimla už predtým, vyzeralo – no ako všetky v jej veku: akési módne šaty, pekne namaľovaná, v ruke tuším vysvedčenie, keďže ich v ten deň rozdávali. Na zastávke na košickej Furči bolo takých dievčat ešte vari päť, pekné boli asi všetky, princeznú som ja medzi nimi veľmi nevidela.

Ani mladý muž sa neodlišoval od svojich rovesníkov. Bola by som od neho čakala pozdrav ako „čau kočka“, alebo „servus čaja“, ale on dal „ahoj princezná“, a  znelo to veru ako z rozprávky. Obaja by mi mohli byť deťmi, ktoré ale nemám, takže si ich a im podobných až tak nevšímam. A keďže ich mama ani teta nie som, asi to platí aj naopak, a oni si sotva všimli, že som tam stála.

Ale stála som, a začula, aj keď načúvať nemám vo zvyku. Uznajte – takí mladí – a také pekné slová (včera na schodišti v meste som míňala dvoch mojich rovesníkov – iste otcov rodín. Jeden za tých desať schodov povedal pekne nahlas asi päť sprostých slov – na každé dva schody jedno). Môžete namietať, že zdanie neraz klame a pravda môže byť celkom iná. Možno ešte v ten deň popoludní povedal mladík tú istú vetu celkom inej dievčine, a hovorí ju každej, lebo vie, že to zaberá. Možno dá tejto o týždeň zbohom a iná bude princeznou už budúci piatok. Možné je všetko – a stáva sa to aj oveľa starším, ako sú títo dvaja.

Ale pre pokoj našich duší sa dohodnime, že to tak nie je. Že dievčina je naozajstná princezná a on jej princ. Že budú naveky spolu a budú mať kopec malých, milých a dobre vychovaných detí. A ak náhodou aj nie, tak aspoň zažijú veľa pekného, budú na to navždy spomínať, a svet bude vďaka tomu lepší.

A my ostatní? Hovorme si tiež pekné slová. Ak ešte toto umenie neovládame, dajme sa na to – nikdy nie je neskoro. Predovšetkým nie vtedy, ak sú pekné vety verným obrazom toho, čo cítime. Nespoliehajme sa na to, že slová sú len slová, a naši blízki predsa majú vedieť podľa našich skutkov, že si ich ceníme, aj bez slov. A nech sa to od nás učia ďalší. Nič nás to nestojí, a okrem svojich blízkych tým občas potešíme aj niekoho cudzieho - na autobusovej zastávke, či niekde inde.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?