Keď inak nedáš

Autor: Gabriela Sutórisová | 30.10.2014 o 6:39 | Karma článku: 10,40 | Prečítané:  951x

Pred supermarketom stál chlapec, mohol mať tak desať. Ufúľaný, počerná tvár, neveľmi bystrý pohľad smeroval kamsi do neurčita. Vlastne ani nestál, skôr bol zavesený na zábradlí pred vchodom. Jasný prípad: keď prídem bližšie, postaví sa mi do cesty a bude chcieť drobné. Zdalo sa, že to nemôže byť inak – ale bolo. Chlapec ďalej visel na zábradlí, ako keby som ani nešla okolo. Nesprávny odhad, povedala som si. Vošla som dnu a na chlapca som zabudla.

Pri regáloch s ovocím a zeleninou stál iný chlapec asi rovnakého veku. Tento bol oblečený pekne, a zdal sa byť bystrý: zaiste z neho vyrastie lámač ženských sŕdc. Šarmantne sa opieral o vozík a nechal sa komandovať asi sestrou, ktorá vyberala tovar podľa toho, čo kázala mamka. „Keď inak nedáš...“, odpovedal na jej pokyny, a ja som sa musela usmiať: veď čože to chcel aby mu dala sestra?

Dvaja rovesníci, každý z celkom iného sveta. Jeden vari ani poriadne nevie kto je a ako sa volá, druhý už stihol pochytiť všeličo. Ale za chvíľu aj na tohto chlapca zabudnem. To si už ukladám nákup z vozíka do tašky, keď za chrbtom začujem hlas nejakej ženy: „nedám ti nič. Nech ti dá otec z podpory. Ja si musím na chlieb zarábať“.

Aha, takže odhad bol predsa len namieste, a milý chlapec zo zábradlia to zobral za správny koniec. Keby som bola žobrák, určite by som nezastavovala ľudí vonku, lebo presne tam sa asi mnohí boja, že im peňaženku niekto vytrhne z ruky a stratí sa s ňou v dave. Tam, kde sa odkladajú nákupné vozíky, je to asi oveľa lepšie, lebo mincu z vráteného vozíka oželie oveľa viac ľudí.

Chlapec sa nevzdáva, a svoju žiadosť tentoraz adresuje mužovi s barlou. Zdá sa, že ten má dosť starostí sám so sebou, ale chlapec to sotva vie rozlíšiť. „Peniaze ti nedám, ale môžem ti dať chlieb, ak si hladný. Vezmeš si?“ Zvedavá ako to dopadne, vidím chlapca odchádzať bez mince – aj bez chleba. A muža počujem komentovať, že keby bol naozaj hladný, dobrý by mu bol aj suchý chlieb.     

S ľuďmi v núdzi mám ale asi tento týždeň rozrobené. Ráno na zastávke trolejbusu si všímam ďalšieho. Ten má aj ceduľku „Notabene“, len časopis ani jeden. Srdcervúco však prosí, aby mu čakajúci prispeli, a aby si mohol ísť pár kusov vyzdvihnúť, predať ich, a mať tak na živobytie. Mladý, silný chlapec, mohol by ísť vykladať vagóny, zdá sa. Ale nie som si istá, či to viem posúdiť. Zlomil ma, aj keď mu neverím ani slovo. Dostáva euro z mojich tiež ťažko zarobených.

V centre mesta často vídam tetušku. Vlastne žobre tiež, ale snaží sa aspoň vyzerať inak: dnes v ruke drží dve zosušené kukurice. Neviem si predstaviť, že by ich niekto kúpil a chcel jesť. Ale vážim si jej snahu, a nejaké drobné pre ňu nájdem vždy. Kukuricu, či iné, čo práve „predáva“, si nevezmem.

Ďalší núdzny mi stojí v ceste večer, keď sa vraciam z práce. Pri východe zo samoobsluhy, na vozíku, nemá nohy (nemá ich ani schované, nemá ich naozaj). Do jeho drsnej ruky putuje ďalšia moja minca. Je možné, že som mu prispela na zvýšenie promile, ale neriešim to. Veď kto vie: keby som nemala nohy, možno by som pila viac ako on. 

Nuž, dať – či nedať? Takto, či inak? To je otázka. A odpoveď zakaždým iná, ako vieme.

Toto mi nie tak dávno napísal kamarát spoza veľkej mláky:

„Mám tu tiež svojho bezdomovca. Vždy, keď ho vidím, dám mu päť dolárov. Sám nikdy nič nepýta, a nikto mu ani nič nedáva. Keď som to urobil prvý raz, bol trochu nesvoj. Ale on tu chodí a zbiera fľaše, plechovky, dáva na miesto nákupné koše. Tak som mu tie peniaze dal a povedal som mu, že ho vídam, ako tu udržiava čistotu, tak že si tie peniaze zaslúži.

Keď ho niekedy vidím z auta, predstavujem si, aký bol jeho život, o čom rozmýšľa, či sa na niečo teší. Veď má iste aj on svoje starosti a radosti. Žiaľ, dávame im najavo, že nám na nich nezáleží, dokonca že sú na obtiaž. Aj keď veľa ľudí sa tak správa možno len preto, lebo sa očakáva, že sa majú k bezdomovcom tak správať“.

A ja si spomínam na starého pána, ktorý k nám do cestovky chodieval pre papier do zberu. Spriatelili sme sa s ním. Vždy sa ohlásil dopredu, aby sme mu nachystali čo najviac, a nám sa hodilo, že nás bez starostí zbavil starých katalógov. Dokázal si na káru naložiť neuveriteľne veľa. Raz sa rozhovoril, a vtedy sme sa dozvedeli, že má kdesi na dedine veľmi chorú ženu, stará sa o ňu, a za peniaze zo zberu jej kupuje lieky.

Takže to môže byť aj takto. Za každým eurom, podaným do niekoho ruky, je príbeh a osud. Niekedy nestojí za veľa, inokedy môže byť statočnejší ako ten náš. Pokiaľ viem, často si nahlas pýtajú práve tí, ktorí by si dokázali pomôcť aj inak. A iní sa bez veľkého rozmýšľania snažia, aby si to, čo dostanú, aj zaslúžili. Je to ich voľba, ich lož alebo pravda. A naša voľba je, či sa im rozhodneme prispieť. Nemusíme to robiť, a to ani keď nám to jedno euro nebude chýbať. Ale niekomu môže veľmi pomôcť. Aj keď inak o ňom nič nevieme.

To všetko mi preletí mysľou zakaždým, keď podávam mincu do natiahnutej ruky. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?