O dvoch capkoch a jednej lavičke

Autor: Gabriela Sutórisová | 20.11.2014 o 7:16 | Karma článku: 10,39 | Prečítané:  3568x

Pani! Tadiaľto sa nesmie jazdiť na bicykli, ani na kolobežke! Začula som prísny hlas staršej dámy, keď som sa zamyslená vracala domov, s pohľadom zavŕtaným do chodníka.  Hlas bol natoľko prísny, že ma vytrhol z premýšľania a musela som sa pozrieť, kto a prečo to hovorí. 

Staršia dáma sprevádzala druhú, ešte staršiu. Tá sa pohybovala pomaly a opierala o dve barly. Prísny hlas pokračoval: „táto pani dobre nevidí a vy jej tu zavadziate!“ To som už videla aj adresátov výčitky: mladú mamku s dvoma deťmi, ktoré sa po tom chodníku viezli – jedno na malom bicyklíku, druhé na kolobežke.

„Samozrejme, že po tomto chodníku môžu jazdiť kolobežky aj bicykle“, bojovne a poriadne nahlas odpovedala mladá mamka, aby bolo jasné, že sa svojich ratolestí zastane, a že si nedá po hlave skákať od niekoho len preto, že má o pár desiatok rokov viac.

To som už bola o pár metrov ďalej, takže netuším, kto v tej „prestrelke“ zvíťazil. A asi to veľmi ani vedieť nechcem.

Chodník, na ktorom k nej došlo, totiž ničím mimoriadny nebol. Šírka tak tri metre, asfalt tu prasknutý, tam vydutý, tu rozbitý a inde zaplátaný asfaltom trochu novším, aby sa opäť malo čo vydúvať, drobiť a praskať. Chodievam tadiaľ často, no neviem o tom, že by bol vyhradený pre cyklistov. Ale ani, že by tam niekde bola nejaká značka „vyhradené pre slabozrakých seniorov s barlami“. Nič, len obyčajný sídliskový chodník, navyše dosť široký pre všetkých. Taký akurát pre starkú s barlami. Ale aj pre mladú mamku a dve živé malé deti na kolieskach. Má ich snáď zobrať na trávnik? Na hlavnú cestu medzi autá? Sotva. Že pri tom môžu vbehnúť pod nohy zle vidiacej seniorke, ktorej stačí málo na to, aby spadla a ublížila si, je pravda tiež. Len spôsobu, akým sa tu bojovalo o chodník, som neveľmi rozumela.

Bolo to asi ako v tej rozprávke, kde sa na lávke nad riekou stretli dvaja capkovia, každý z iného brehu. Keďže sa ani jeden nechcel uhnúť, naťahovali sa dovtedy, kým obaja nečapli do vody.

A tak mi zase raz banálna príhoda, ktorej som bola náhodným svedkom, priniesla príležitosť na zamyslenie. Koľko času zo svojho života minie človek na bezvýznamné zvady? Koľkokrát sa to stáva mne? Ak aj len desať minút  každý druhý deň, potom je to tridsať hodín ročne. Ak sa dožijeme sedemdesiatky a prechádzok o barlách na chodníku, tak máme stovky hodín života, ktorých výsledok je tak akurát „pád do vody“ – nič iné.  

Stovky hodín, kedy sme mohli radšej niečo čítať, pozerať film, jesť, tešiť sa, alebo ich hoci aj prespať. Čokoľvek, len nie vadiť sa. Veď niekedy chýba len málo k tomu, aby všetko bolo inak. Aj na tom chodníku možno stačilo počkať, či ticho sa ustúpiť, pridať úsmev a pokračovať svojou cestou.

Majme čo najviac porozumenia pre bytosti z druhého brehu.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?