Tretia manželka

Autor: Gabriela Sutórisová | 27.2.2015 o 9:18 | Karma článku: 8,29 | Prečítané:  1416x

Na to, aby ste niekomu fandili, stačí celkom málo: napríklad, aby ste mali rovnaké priezvisko. Ja som takto kedysi s úctou pozerala na meno pána, ktoré sa objavovalo v tiráži jedného časopisu. Ten sme si občas kupovali so spolužiačkami zo študentského vreckového, jeden výtlačok postupne prečítalo pol triedy. Ja som v ňom mala favorita navyše – bol jedným z redaktorov. Volal sa  rovnako ako môj otec, a ani náhodou neboli rodina. 

Tešila som sa, že ja, obyčajná stredoškoláčka, mám takého významného menovca. Ale dôležitejšie ako časopisy boli učebnice, ktoré neskôr vystriedali skriptá, povinnosti v zamestnaní... ani som si nevšimla, kedy sa môj favorit z tiráže časopisu vytratil, a kedy aj sám časopis zanikol.

Prešlo pár rokov, a náhoda spomínaného pána priviedla rovno do mojej kancelárie. Činil sa už ako aktívny dôchodca v akomsi spolku, a potreboval pomôcť s nejakými cestovateľskými plánmi. Zo všetkých travel agentov si vybral mňa – lebo ho zaujalo, že máme rovnaké priezviská. A tak sme sa stretli: nositeľ mena, ktoré som kedysi toľko obdivovala v časopise, sedel so mnou za jedným stolom.

Príjemný a múdry pán sa celkom hodil k predstave, ktorú som o ňom mala v časoch, keď sa mi ani nesnívalo, že ho raz stretnem osobne, a že dokonca on mňa bude žiadať o láskavosť. Ale najviac ma zaujalo na ňom niečo celkom iné: spomenuli sme rodiny (lebo tie zhodné priezviská :) a on veľmi, ale naozaj veľmi pekne hovoril o svojej manželke.

Áno, ja viem. Nie každý, kto hovorí pekne o svojej manželke, je aj naozaj dobrým manželom. Niekedy môže byť lepším aj ten, kto sa vyjadruje kadejako. Ale nemôžem si pomôcť: „moja pani“ znie oveľa lepšie ako „moja stará“.

Prešlo opäť pár rokov, priezvisko som zmenila, povinnosti pribúdali, na pána menovca som celkom zabudla. Až sa mi odkiaľsi dostalo, že zomrel. Vtedy mi zišlo na um, že by som mala vyhľadať jeho manželku – pani, ktorá sa volá rovnako ako moja mama – a povedať jej, aký skvelý dojem na mňa urobil jej manžel tým, ako pekne o nej rozprával. Bola som si istá, že jej to urobí radosť a že práve takým skutkom treba v živote venovať čas. Ale hľadajte dámu, o ktorej neviete ani v ktorom meste býva. A tak zase prešlo pár rokov. Až sa mi pošťastilo natrafiť na kontakt, ktorý nášho menovca poznal. A tak som mu krátko napísala a poprosila, aby správu odovzdal.

Za pár dní prišla odpoveď, ktorá ma poriadne prekvapila. Adresát naozaj vdovu po mojom menovcovi poznal, ale povedal mi, že odkaz odovzdať nemôže, lebo ona bola manželkou v poradí treťou, a kým nevie, kedy k môjmu stretnutiu s ním, a teda aj k peknému rozprávaniu o manželke došlo, nemôže si byť istý, či to naozaj bolo o nej, alebo o niektorej jej predchodkyni.

Nuž, ako sa hovorí – to nevymyslíš, to je život. Snahy o odovzdanie odkazu som sa vzdala. Hoci, ja by som to urobila bez pochybností. Áno, aj mne sa viac páči, keď sa stretnú dvaja mladí, a sú spolu v dobrom aj zlom, až kým ich smrť nerozdelí. Ale  vieme, že na prvý raz to niekedy nevyjde. Niekedy ani na druhý. Na tretí potom treba mať oveľa viac odvahy ako na tie prvé dva dokopy. Z čoho optimisticky usudzujem, že pán menovec presne vedel, prečo si zobral pani tretiu, a keď sedel v mojej kancelárii a chválil ju, tak to bolo preto, lebo si to zaslúžila.

Nuž som sa rozhodla, že jej to dám vedieť aspoň takto symbolicky. Pani tretia, Váš manžel Vás mal rád (ale to Vy viete). Slová chvály, ktoré o Vás povedal, patria k tomu najkrajšiemu, čo som kedy počula. Som si istá, že ste boli číslo jedna.

Bolo mi cťou. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?