Na podpore

Autor: Gabriela Sutórisová | 21.5.2015 o 7:14 | Karma článku: 10,96 | Prečítané:  1147x

Patrím k tým, ktorí na poštu temer ani nechodia, a tak mi vôbec nezíde na um rozmýšľať o tom, že sú dni, kedy je rozumnejšie sa tomuto miestu širokým oblúkom vyhnúť.

 Na tú našu som sa vybrala ráno cestou do práce, a že to tam nebude ako zvyčajne, bolo zrejmé, len čo som sa priblížila na dohľad. Pred vchodom postávali skupinky ľudí, čo bolo miernym varovaním... ale zásielku som musela odoslať, nuž nebolo na výber. 

Pošta asi na výber nemá ani toľko ako ja. Keď je termín vyplácania podpory, tak sa vyplácať musí. Dobre mi však padlo, že pri tom mysleli aj na ostatných, ktorí sa potrebujú do práce dostať včas, aby svoje ťažko zarobené dostali na bankový účet. Na vyplácanie dávok vyhradili len vybrané prepážky, a tak som sa pomedzi čakajúcich mohla preryť k inej, kde stačilo stáť len chvíľu. 

Čakajúcich však nebolo možné nevnímať. Mužov s pohľadmi neveľmi bystrými (ako raz povedal jeden kamarát: "keď čítam, čo majú napísané v tvári, tak si myslím, že našu spoločnosť asi veľmi neobohatia...), ženy s bruchami, dietky s veľkými tmavými očami a sopľom pod nosom, ktoré, ak neboli v kočiari, tak sa plietli pod nohy, štverali sa na všetko, na čo sa dá vyštverať, alebo čo aspoň stojí za ten pokus. "Na akej ulici bývate?" bolo počuť trpezlivé otázky žien spoza prepážky. Aj ďalšiu otázku, podľa ktorej som usúdila, že dostať jasnú odpoveď na tú prvú môže byť niekedy aj dosť zložité.

Musela som tie ženy obdivovať. Ich celkom pekný jednotný odev, ktorým sa pošta snaží vyzerať lepšie ako kedysi, im dnes bol celkom nanič. Na ich mieste by som asi celý čas rozmýšľala, či namiesto pôvabnej šatôčky okolo krku nemám mať radšej dezinfekčný spray. V smrade, ktorý bol v hale, by som celkom iste zabudla počítať, a ako dlho by mi vydržala ich svätá trpezlivosť a pevné nervy, si netrúfam ani hádať.

Tak to je, či už pred tým zatvárame oči, alebo si to, donútení okolnosťami, raz za čas všimneme. Nie - nie je cieľom tohto článku lamentovať, pohoršovať sa, nadávať, ako sa im na tie podpory skladáme, a už vôbec nie vymýšľať, čo s tým, lebo keby sa to dalo ľahko vymyslieť, už by to niekto bol urobil. 

To, čo mi namiesto toho neschádza z mysle, je skôr úľava: ako fajn, že som sa narodila zodpovedným rodičom, ktorí sa snažili vychovať ma slušne a vytvorili mi podmienky, aby som mohla dosiahnuť vzdelanie a dokázala sa postarať o seba sama. Ako fajn, že mám zaujímavé zamestnanie, kam môžem každý deň ísť a kam vstúpia len chytrí a upravení klienti. Aké to je, byť na podpore, nemám ani tušenia, a dúfam, že sa to ani nedozviem.

Jedno také malé hnedooké, aké som zahliadla na pošte, sedelo raz neďaleko mňa v MHD. Chvíľu som pozorovala, ako zvedavo sleduje všetko okolo... bolo celkom ako ktorékoľvek iné dieťa... ale to vydržalo len pár minút. Vzápätí ho matka pre čosi zľahka napomenula... a ono ju z celej sily koplo do nohy. Nasledovala facka od matky a ako odpoveď ďalší kopanec. Naťahovali sa, až kým som nevystúpila. A boli sme "doma"... :(

A tak sa mi vybavuje nedávno zhliadnutý film "The other son" (Druhý syn), na ktorý som bola taká zvedavá, že som si ho pozrela vo francúzštine s anglickými titulkami, očakávajúc, ze to stojí za to (stálo). 

Pri bombardovaní nemocnice v Haife a evakuácii pôrodnice dôjde k neúmyselnej zámene novorodencov ich matkám. Následkom toho vyrastá palestínsky chlapec v židovskej rodine, a naopak. Nečakanou náhodou to, keď majú chlapci blízko osemnástky, vyjde na povrch a zúčastnení sa musia vysporiadať so šokujúcou pravdou. Oba rodičovské páry sú síce rozumní ľudia, svoje deti vychovávajú zodpovedne a s láskou, ale - nábožensky, kultúrne, politicky, spôsobom života - sú ich svety úplne odlišné, takže predstava, že by si mali sadnúť za jeden stôl, je pre nich úplne absurdná (asi ako pre mnohých z nás tá, že by sme si mali sadnúť za stôl s niekým z tej pošty). Chlapci musia prijať fakt, že vlastne patria k tým, ktorých majú neznášať. A ich rodičia tiež musia prestať odmietať nenávidenú druhú stranu, po zistení, že jednému z nich koluje v žilách ich vlastná krv.

"Vieš, čo som si uvedomil, keď som sa dozvedel, že žijem tvoj život?", pýta sa v závere filmu jeden chlapec druhého, a sám si aj odpovedá: "že ho musím žiť tak, aby si na mňa bol hrdý. A to isté platí aj pre teba".

A tak mi krátka chvíľa na pošte pripomenula, aké ťažké je priblížiť sa ľuďom z "iného sveta". Ťažké to bolo aj v tom peknom filme, kde na to bol vážny dôvod, rozum a vôľa na oboch stranách. V stretnutí dvoch iných svetov na pošte z toho bolo veľmi málo. Ešte že môžeme pošty a podobné miesta širokým oblúkom obísť, a žiť svoj život čo najlepšie musíme len sami pre seba. 

Obávam sa, že nám ani nič iné neostáva... na škodu všetkých :(

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?