Hazardérka

Autor: Gabriela Sutórisová | 27.5.2015 o 20:30 | (upravené 27.5.2015 o 21:39) Karma článku: 8,56 | Prečítané:  703x

Objavila sa nečakane. Trolejbus opustil zastávku a pokračoval k ďalšej, vodič zrýchlil. Sídlisková cesta bola lemovaná hustými kríkmi, ktoré zakrývali aj úzky pás trávnika za zákrutou. Zrazu bola pred nami

V balónovej bunde a tesilových nohaviciach, ktoré zažili aj lepšie časy. Vlny sivých vlasov s nádychom zmytej kedysi blond. Neveľká nákupná taška. Palička. Asi v snahe dostať sa skôr na zastávku trolejbusu kráčala po ceste, na ktorej nemala čo hľadať, viac než pol metra od obrubníka.

Vodič bol profesionál. Len o niečo ráznejšie stočenie volantu dávalo tušiť, že stará dáma na ceste bola prekvapením aj pre neho. 

Vidieť niečo také nie je asi vôbec zriedkavé. Sedelo mi to však v hlave celý deň. Myslela som na to, čo vedie seniorov, aby vyvádzali kúsky, ktoré nie sú vhodné ani pre mladšie ročníky. Keď, mimochodom, ani mladosť nie je zárukou, že sa nič nestane. Kdesi sa vraj pustili prebehnúť cez diaľnicu dvaja mladí ľudia, veď autá boli ďaleko. Že diaľnica nie je miesto, kde sa jazdí päťdesiatkou, si neuvedomili. Zlý odhad ich stál život. 

Odpoveď mi celkom náhodou, v ten istý deň, objasnil mladý muž, ktorý si u mňa rezervoval dovolenku na leto. Kým som mu chystala doklady, rozhovoril sa o svojej rodine: manželke a malom synovi, ktorý sa im pred pár rokmi narodil. 

"Odkedy máme syna, som opatrnejší", povedal. "Rozmýšľam, čo a ako robím... jazdím pomalšie, viem, že už nikdy s manželkou nebudeme liezť v stene obaja naraz. Ak extrémny šport, tak pôjde len jeden - už nikdy spolu. Náš syn nám za to stojí".

Musela som sa usmievať, ako mi to pripomenulo pocit, ktorý mám často, keď sa rozhodujem, či stihnem prebehnúť cez cestu, alebo radšej počkám, a prídem do práce o päť minút neskôr. Vždy som bývala opatrná, ale odkedy mám "v opatere dve deti" (úvodzovky preto, lebo obe majú po osemdesiatke), myšlienka "mne sa nesmie nič stať" sa mi vracia neustále.   

Raz chcel môj otec už vo vyššom veku, chorý a s barlou, prejsť cez cestu mimo prechodu, blízko zákruty. Prosila som ho, aby sme prešli od tej zákruty o kúsok ďalej na bezpečnejšie miesto, ale presviedčal ma, že to nie je potrebné. Chodilo sa mu ťažko, záležalo mu na každom metri. Držala som ho za rukáv a na cestu som ho nepustila, nástojila som aby bolo po mojom, aj keď sa mu to nepáčilo, a pre okoloidúcich sme vyzerali asi trochu smiešne.  

Tak teda prečo to seniori robia... prečo sú nočnou morou tých, ktorým sa nečakane postavia do cesty a ktorí im môžu nechtiac ublížiť? Prečo si počínajú, ako keby im bolo jedno, že žiadny oslobodzujúci rozsudok, žiadny výrok dopravného experta, že sa nehode nedalo zabrániť, pocit zodpovednosti nikdy nezmaže?

Nuž, prečo to robia, asi tak trochu tušíme, ale - aj keď to nevyznie veľmi optimisticky, obávam sa, že je to fakt, ktorý sa nedá ničím ovplyvniť. Na svete bude stále dosť ľudí, ktorí sú ešte - alebo už zas, hazardérmi. A medzi dvoma hazardérskymi obdobiami si na nejaký čas odskočia do etapy, keď na seba - kvôli niekomu inému - dávajú pozor.

Je fajn, keď "hazardérov" má kto držať za rukáv. 

Tým ostatným nech je na blízku výkonný anjel strážny.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?