Z iného sveta

Autor: Gabriela Sutórisová | 19.7.2015 o 20:18 | Karma článku: 10,55 | Prečítané:  1060x

Kráčal predo mnou. V horúčave na pravé poludnie, keď som vyšla z ako tak klimatizovanej kancelárie kúpiť si niečo rýchle na obed, aby som hneď po prvých minútach zistila, že som radšej mala ostať hladná, ako fučať od horúčavy,

Tlačil pred sebou vozík - viete - ten šikovný, o ktorý sa seniori môžu opierať, ba môžu si naň aj sadnúť, keď sa pri chôdzi unavia (niežeby chodiť s takým vozíkom bola nejaká radosť, ale keď už to inak nejde, je to lepšie ako nič). Tento pán si však sadnúť nemohol, aj keď by sa mu to očividne bolo zišlo. Vozík bol totiž celý naložený nákupom: na mieste pre tašky som videla medzi iným vrecko cibule, sieťku plnú zemiakov, tam, kde sa dá sadnúť, sa viezlo nejakých desať kartónov mlieka, a na oboch držiakoch ešte zavesené dve plné igelitky všeličoho. Skrátka – poriadne veľký nákup - dosť aj pre mladého siláka, všakže.

Spomalila som, aby som mu neskrížila cestu. Kríval, jednu nohu ťahal ťažko za sebou, neohýbal koleno, podchvíľou sa zastavil, aby si oddýchol. Rozmýšľala som, či býva niekde blízko, alebo má ešte kusisko pred sebou. Ako zdolá schody a všetky tie balíky a tašky, ktoré sotva môže odniesť naraz. Či je to jeho zásoba na celý mesiac, alebo vari nesie ešte pre niekoho ďalšieho, kto vládze ešte menej ako on. Či nemohol počkať do večera, kým sa ochladí. Prečo kráča sám, či naozaj nemá nikoho na svete, kto by mu pomohol.

Predstavovala som si, ako potom, keď to všetko dotrepe domov - čo sa zdalo temer nemožné - začne tie zemiaky a cibuľu čistiť a pustí sa do varenia, čo sa zdalo možné ešte menej. Ale keby to bolo celkom nemožné, neniesol by ani ten nákup na svojom vozíku.

Starý pán sa očividne snažil nejakým spôsobom sám o seba postarať.

Pohľad na neho ma zabolel. Moja mama, ktorá chodí rovnako rýchlo (čiže rovnako pomaly) ako on, by na taký nákup ísť nemohla. Variť tiež nie. No nemusí si podať ani pohár vody. Iní v jej veku, ako mi to pohľad na tohto pána pripomenul, toľko šťastia nemajú.

Viem veľmi dobre, že seniori sú ako deti – rozmýšľajú impulzívne, neplánujú, nevedia odhadnúť svoje sily. Pamätajú si presne, aké to bolo keď chodili do školy, ale zabudli, čo bolo včera. Čo je pre nich dôležité, nám nestojí za reč, a čo je nadmieru dôležité pre nás, je pre nich nič. Ako moja mama. Zavolá mi do práce: „Gabi, dôležitá vec...“ Ja sa vyplaším: vytápa nás sused? Horí? Doslúžila chladnička? A mama: „kúp mi Život“ (časopis).  

Alebo zavolala nedávno: „vieš, čo by som chcela? Jahody z trhu...“ A hoci som v ten deň mala práce vyše hlavy, na trh som odbehla a jahody boli. Za každú cenu... Aby ma raz pohľad na nejaké iné netrápil, že ich môžem kúpiť už len sama sebe.

Ako hovorí moja mama: najťažšie na starobe je zniesť samého seba. Pán s vozíkom mi pripomenul, že iní majú naložené ešte viac. A to ešte stále nemusí byť to najhoršie, lebo ako vieme, niektorým seniorom ich blízki nielenže nepomáhajú, ale ešte im aj ubližujú (v tom lepšom prípade len slovom).

A z toho mi býva oveľa ťažšie na duši ako na tele z horúceho dňa.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?