Ad Revidendum alebo dovidenia v Kremnici

Autor: Gabriela Sutórisová | 15.10.2015 o 7:36 | Karma článku: 6,96 | Prečítané:  486x

Dajme tomu, že ste práve zmaturovali. Balíte veci a všetko nechávate za sebou: intrák, učiteľov, spolužiakov, z ktorých jedných ste mali radšej a druhých menej a asi to bolo vzájomné, mesto, ktoré bolo štyri roky vaším druhým

domovom, a keďže sa bolo treba hlavne učiť, nebolo kedy si ho obľúbiť. To všetko je ale už za vami, lebo naozajstný život začína teraz a vy si ho nemienite  nechať ujsť. Jedným očkom šibnete po maturitnom oznámení, ktorého farba zaschla len nedávno. Ad Revidendum... aký divný rok. Asi to bude tým, že je tak veľmi – veľmi ďaleko.

Po prvých piatich rokoch sa idete pozrieť, potom raz nie a zase áno, opäť párkrát nie, lebo veď žijete naplno, a všetko je dôležitejšie ako vaše študentské roky... a potom sa vyberiete na stretnutie po... no, je to číslo, ktoré je asi lepšie nepísať presne, nuž namiesto neho uveďme, že v suteréne vašej dobrej, starej, voňavej školy nájdete veľký plagát a na ňom novinku: orientačný plán budovy: to aby bolo prichádzajúcemu hneď jasné, kde je kto. A tento plán bez okuliarov ani jeden z vás nevie  prečítať.

Prvá hodinka pozostáva z navlas rovnakých a súčasne prebiehajúcich sekvencií: ex-študent/študentka X sa zapozerá na ex-spolužiaka/spolužiačku Y, prižmuruje oči, šedá mozgová fičí na plné obrátky a spája črty tváre s tými, ktoré  ostali v pamäti pri rozdávaní maturitných vysvedčení. Aáááá! Zaznie meno, väčšinou správne. Ex-spolužiaci výskajú a objímajú sa, potom prenesú pohľad na ďalšiu tvár a ide sa odznova. Prvá hodinka je rozhodne najveselšia.

Napríklad mne sa ušlo aj toto: „si kočka ako vždy“.  Nuž Janči, ďakujem, máš u mňa drink, lebo od kočky mávam neraz dosť ďaleko, a keď som maturovala, bola som si temer na sto percent istá, že kočka nielenže vôbec nie som, ale ani nikdy nebudem :). Aspoň vidíte, na čo všetko  je také maturitné stretnutie po X rokoch dobré.

 Naša škola bola jedinečná . Voňala len čo ste vošli: zľava hlinou z dielne, v ktorej sme sa učili modelovať. Sprava závanom z tajomne tmavej, ohňom skúšanej kováčskej dielne.  S vitrínami v dlhých chodbách, a prácami študentov, nad ktorými žasol každý návštevník. V ryteckej dielni stoly s polkruhovým zárezom... vždy sa tam súťažilo, kto bude mať najšpinavší plášť. Otázka na prvej hodine prvého ročníka: chlapci, čo sa dali na rytectvo sú rytci. A dievčatá? 

Aká je škola dnes?  Vonia rovnako, iba práce vo vitrínach sú iné. Pribudol ten nečitateľný plán budovy. Len záchody sú stále rovnako škaredé a je tam taká kosa ako kedysi. Bŕŕŕ... človek tam išiel len keď fakt musel :)

Tak ešte rýchlo na hrad, než spoločne zasadneme k večeri. Za našich čias ani nebol prístupný, no dnes, nádherne opravený, vám vyrazí dych. Milujem mestá, v ktorých sa môžete z prízemia domu – či trebárs spoza hradieb - pozerať do údolia, a byť pri tom poriadne vysoko nad najvyšším poschodím inej, tiež dosť vysokej budovy. To zažijete v Salzburgu, Luxemburgu, Marseille, Riu... a ešte aj v Kremnici.  Ani som netušila, že je taká fotogenická.

Spolužiaci. Večer sotva stačí na to, aby ste sa s každým porozprávali koľko by ste chceli. Milí rodičia puberťákov, ktorí často nevedia kde je sever, nebojte sa.  Na stretnutie po X rokoch prídu namiesto nich majitelia úspešných firiem, ocenení výtvarníci, pedagógovia, starostovia, mestskí poslanci. Otcovia a mamy dospelých detí, strážkyne rodinných krbov, ktoré stíhajú všetko – umenie, rodinu aj prácu. Životným skúškam sa nevyhol nikto. Jediný slobodný spolužiak má hustú čiernu hrivu, kým hlavy ostatných zdobia decentné šediny či zarastené briadky – ale to bude asi len nejaká zlomyseľná náhoda.

A tí, ktorí nás veľa z toho, čo vieme, naučili? Kto môže, príjme pozvanie, a ich prítomnosť vždy poteší. Nuž, a pamätať si po X rokoch nie len meno a priezvisko, ale aj tému maturitnej práce, to je teda pamäť, pani profesorka... klobúk dole.

Dajme tomu, že ste práve zmaturovali. Balíte veci a všetko nechávate za sebou. Nech ste, kto ste: roky, ktoré prídu, urobia z vás iného človeka. Ako povedal jeden z nás: „veď my sa vlastne ani nepoznáme“. A tak je také maturitné stretko spoznávaním známych – neznámych. Ktorí sa mi ohromne páčili – všetci.

Milí spolužiaci, teraz by som s vami chcela chodiť do školy.  Aká škoda, že to nejde :)

Ad revidendum 2020 v Kremnici... prídem zas :)

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?