Krava. Krava?

Autor: Gabriela Sutórisová | 17.1.2016 o 17:24 | Karma článku: 10,83 | Prečítané:  1582x

Nemocnicu, v ktorej sa to stalo, menovať nebudem. Dôvodov na to mám viac... Pár dní pred Vianocami mojej mame náhle doslúžilo zdravie. Ako v zlom sne sme sa zrazu ocitli v nemocničnej izbe. 

Sedela som pri nej, držala som ju za ruku a čakali sme, kým vybavia „príjem“.

Pod chladným neónovým svetlom, na škaredých nemocničných posteliach, v izbe so zašlými hliníkovými oknami, niekoľko pacientiek sa pasovalo so svojim údelom, každá tak, ako jej to hlava a telo dovolili. Za mojím chrbtom, z lôžka, oddeleného závesom, bolo počuť stonanie. „Ach... ľudia boží... ach... dajte mi to preč... ach...“ bolestné slová sa mi tlačili do uší, čo ako som ich nechcela počuť. Stony neutíchali a bolo zrejmé, že pani za závesom veľmi trpí.

Do izby vstúpila zdravotná sestra. Nemám tušenia, čo sa za závesom dialo a ani som na to zvedavá nebola, no náhle som počula krik. „Pani X... čo to robíte... fuj! Pustite to! Celá budete popišaná! A ja to tu potom musím chytať...“

„Ty krava...“ odpovedala na krik pacientka.

„Ty si krava...“ odpovedala jej sestra.

Zdesenie z toho, čo som začula za chrbtom, mi zastavilo dych a rozviazalo jazyk skôr, ako som si stihla zvážiť, či je rozumné sa ozvať.

„Preboha, sestrička... ako ste mohli také niečo povedať?“ ozvala som sa v desivej predstave, že mám nechať moju dobrú mamu na oddelení, kde sestry nadávajú pacientkam. „Ona mi povedala že som krava...“ Znela odpoveď. „Ja viem... ja som ju počula... a vás tiež... Ale ona trpí a nevie čo hovorí... a preto ste jej to nemali vrátiť... mám si teraz myslieť, že sa tak budete správať aj k mojej mame, keď odídem domov?“

„Tak mi prepáčte... ospravedlňujem sa vám...“ počula som ju povedať, než vyšla z izby.

Skeptici radia nehasiť, čo nás nepáli. Keď som sa zastala cudzej trpiacej ženy, preletelo mi hlavou aj to, ale ako som napísala, jazyk bol rýchlejší. Zdesenie z toho, čo sa môže diať tam, kde sme nútení nechať našich blízkych napospas osudu, ma trápilo ešte dlho. Sťažovať sa? Bez svedkov? (Lebo päť chorých žien, z toho tri dezorientované, si za svedkov zavolať nemôžete). Hysterická príbuzná si vymýšľa... a ešte aj bloguje... no hotová katastrofa, že? Tak to je dôvod prvý.

Druhý sa mi naskytol hneď na ďalší deň, keď som pri návšteve mamy začula, ako mladý lekár odchádzajúcej pacientke trpezlivo a precízne opakoval, ako má brať lieky. Z jeho ukážkového prístupu mi padla sánka. Neskôr som počas návštev mamy podobný prístup aj iných lekárov zažila viackrát. Povedala som si, že oddelenie, na ktorom pracujú takí snaživí lekári, si nezaslúži dostať sa na pranier len preto, lebo niekto iný na tom istom oddelení v slabej chvíli zlyhal.

Zlyhať v slabej chvíli. Komu sa to nestalo, nech prvý kameňuje, ja ale kameň do ruky brať nebudem. Náhoda chcela, že som bola svedkom desivej chvíle hneď počas prvej hodiny pobytu mojej mamy v nemocnici. Mimochodom, vedeli ste, že také tri seniorky na jednej izbe vraj celý deň prespia, a potom celú noc vyčíňajú? Áno, tie remienky na priväzovanie rúk o posteľ vyzerajú desivo a modlím sa, aby ich nikto nikdy nepotreboval pre mňa. Panej, ktorá si ma mýlila so sestričkou a neustále ma plačlivým hlasom presviedčala, aby som jej dala dole bočnicu, lebo chce odísť a ľahnúť si na svoju posteľ, som po čase prestala odpovedať, len som jej párkrát ticho pohladila ruku, fialovú od spomínaných remienkov. Bola na svojej posteli, nevedela sa sama ani posadiť, no ak mala niečo na dosah, dokázala s tým divy. Po každej návšteve mamy odchádzala som z nemocnice s nejedným bolestivým postrehom.

Je pacientka, ktorá trpí a nevie o sebe, takže povie aj to, čo možno nikdy predtým nepovedala, krava? Určite nie. Je teda kravou zdravotná sestra, pretože zlyhala? Ani to nie, aj keď tamtá si možno pomyslela, že krava som ja. Zlyhaniu môžeme porozumieť, zlyhanie môžeme ospravedlniť. Ale nie schváliť. Pre mňa bolo slabým zábleskom nádeje jej „prepáčte“.

A nakoniec ešte jeden dôvod. Spomínanej nemocnici vrúcne ďakujem za to, že z Vianoc, ktoré začali najhoršie ako mohli, sa stali Vianoce, ktoré skončili najkrajšie ako len mohli: mojej mame tam zachránili život. Normálne ju zobrali hrobárovi z lopaty a na Silvestra nám ju dali domov, takže jej teraz – tak ako predtým – môžem variť jej obľúbenú slepačiu polievku a ona sa na mňa usmieva svojimi dobrými očami, keď si k nej sadne.

Milí priatelia, svet škaredých veľkých starých špinavo bielych nemocníc nie je celkom čierny... nemyslíte?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?