Načo je dobrá staroba. Načo je dobrá naozaj

Autor: Gabriela Sutórisová | 11.2.2016 o 7:20 | Karma článku: 17,95 | Prečítané:  7485x

Hneváš sa? Pýta sa moja mama často, keď jej naťahujem na nohy ponožky a obúvam papuče. Určite vie, že keby by som sa chcela hnevať, našla by som si sto iných dôvodov, ale ani jeden kvôli nej, a preto, že sa nevie sama obuť,

by som sa nehnevala ani náhodou.

Keď mama začuje, že niekomu k narodeninám želajú dlhý život, zvykne dodať, že ľudia vôbec nevedia, čo si to vlastne želajú. Lebo roky, keď už nemusíte chodiť do práce, ani ráno vstávať, môžete si robiť čo len chcete, ak máte k tomu ešte aj šťastie že nie ste chorí, takže po vlastných viete zájsť s kamarátkou na kávu, ba aj na zájazd, alebo vyvárate a vypekáte pre deti vašich detí a máte pre ne viac trpezlivosti ako ich rodičia, nuž tie roky môžu byť celkom fajn. Lenže po nich sa dlho žijúci môžu dožiť aj času, keď po tom, čo dokázali kedysi, niet ani stopy a kamarátky, pre ktoré niečo znamenali, ubúdajú. Keď pre druhých už nemôžu urobiť nič, zato však stále viac potrebujú, aby niekto pomáhal im.

Vďaka mame a svokre sa o tejto starobe každý deň niečo dozviem.

Mama môjho manžela, ktorej svet sa zmenšil na štyri steny jednej izby, je presná ako hodinky. Keď mám sviatok, dostanem čokoládu: nie hocijakú – ale presne tú, čo mám najradšej. Netuším, odkiaľ to vie. Keď ju večer ukladám spať, povie mi, aké bude zajtra počasie. Odkedy mi došlo, že mi chce byť aspoň nejako užitočná, už jej neodpovedám, aby sa s tým netrápila, lebo to mám všetko v mobile.

Moja mama kedysi pre mňa vedela prenášať hory. Obísť mesto, keď mi bolo treba kúpiť kufor na cestu do Ameriky. Ušiť lyžiarsku kombinézu, zimný kabát, šaty na ples. Vystáť rad na lyže. A potom aj rad na vlek, keď sa ešte v tom rade stávalo hodiny, aby som si viac zalyžovala. Pre ňu nebolo nemožné nič.

Dnes je ako dieťa a hory prenášať pre ňu sa učím ja. Viem veľmi dobre, že niektorých seniorov doma zvládnuť nemôžete. Ak sa vám to však čo len trochu dá, skúste to – možno spoznáte svoje ďalšie ja. Dokážete, čo ste ani netušili že pôjde. Trebárs aj chodiť od dverí k dverám a vrátiť sa komínom, keď vás od dverí pošlú preč. Ak ste v tom boli dobrí aj predtým, teraz dosiahnete level machra.

A ak sa vám stane, že vám mamu odvezie záchranka, ale lekári vám ju dajú do poriadku a vrátia domov, takže to vyzerá, ako keby sa nebolo stalo skoro nič, až na to že už viete, že sa to nabudúce nemusí tak dobre skončiť, dostávate jedinečnú príležitosť, ktorá sa zďaleka neujde každému. Tí, ktorých opustili ich blízki priskoro, nečakane a bez slova rozlúčky, by mohli rozprávať o tom, ako vie bolieť myšlienka na to, „čo by som bol urobil keby som bol vedel...“ a vašu šancu by brali všetkými desiatimi.

Vy ju môžete využiť naplno. Nebuďte netrpezliví, keď nemusíte (nemusíte vlastne nikdy). Žiadna veta nie je taká ťažká, aby sa nedala povedať ešte raz. Žiadna práca nie je taká dôležitá, aby nemohla pár minút počkať. Veta „už som ti to hovorila“, vôbec nemusí znieť zlostne. Pohladenie po vlasoch vás nestojí vôbec nič. Do kina, do divadla, niekam von – si iste ešte zájdete. Ale zabudnúť kúpiť vytúžené slivky, časopis, šišku, či odložiť to na „niekedy nabudúce“, by vás mohlo raz dosť mrzieť. Ak by sme to všetko vymenované nedokázali urobiť pre svojich blízkych, nemôžeme očakávať, že to dokážu pre nich urobiť celkom cudzí ľudia v nejakom ústave alebo v nemocnici.

Načo je dobrá staroba pre ľudí, ktorí v utrpení prežívajú posledné roky svojho života, nemám tušenia.

Každý deň strávený s mojou mamou a svokrou mi však napovedá, načo je dobrá ich staroba pre mňa. To nie ony sú tie, čo sa majú niečo naučiť, na niečo prísť... to ja. Ony už dokázali všetko, čo sa dalo, ja ešte nie.

A tak vďaka nim viem, že senior sa bude držať úplne inak doma medzi svojimi. V nemocnici neurobil krok, doma sa postaví na nohy a chodí. V nemocnici pozeral do povaly, doma začne čítať a lúštiť krížovky. Bude vám vzorom v trpezlivosti. Pobaví vás miliónovou hláškou, na ktorej sa budete spolu smiať aj desať minút, že to bude počuť až k susedom. A to som zďaleka nevymenovala všetko.

Mamky... ďakujem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?