Štafeta

Autor: Gabriela Sutórisová | 28.4.2016 o 7:12 | Karma článku: 10,86 | Prečítané:  702x

Boli časy, keď som sa starala len sama o seba. Jedávala som kde čo, veď poznáte tie zamestnanecké obedy. Naozajstný sviatok nastal, keď som si sadla do vlaku cestou k rodičom, a keď som mobilom hlásila že sa pohol, otec sa pýtal:

čo také dobré by si chcela aby som navaril?

Najprv som hovorievala "veď je to jedno". Neskôr som pochopila, že navariť dobré jedlo zase nie je až taká sranda, a odpovedala som že zjem čokoľvek, čo si nemusím navariť sama, a že mi je vzácne od neho všetko, lebo varil vždy fantasticky. Akokoľvek by som sa bola chcela tváriť, že mi na jedle až tak nezáleží, rozvoniavajúca haruľa v kuchyni lámala zásady o striedmosti ako obra na hlinených nohách. Keď som sa obžrala ako malé prasiatko, otcovi žiarili oči. Odkedy ho niet, nejedla som viac také dobré halušky, živánsku, paprikáš, čo len chcete. Bolo úplne jedno, čo navaril: keby som nemala uši, zalizujem sa na celú hlavu.

Mala som ešte jednu dobrú dušu, ktorá bola presvedčená, že poriadne sa najem buď u nej alebo vôbec. Bola mi ako ďalšia mama. Vždy, keď som ju prišla navštíviť, bez ohľadu na námietky kládla na stôl tanier a už na ňom bol boršč, plnená kapusta, či niečo iné. Opekané zemiaky na panvici ponadhadzovala skúseným pohybom ruky ktorá za svoj život navarila kilá dobrôt. "Jedla som, nie som hladná, neprosím...", protestovala som zakaždým. "Len jedzte Gaburka, taká ste chudá že až". Dnes ju navštevujem menej, lebo pri mojich dvoch mamkách už na tretiu zriedka vyjde čas... a pokiaľ viem, aj jej už varia iní, lebo ani ona už bez opatrovateľky byť nemôže.

Niekto hovorí: jeme, aby sme žili, a nie naopak. Iný bez váhania minie za jednu michelinskú hviezdu toľko, že by za to celá rodina mohla jesť mesiac. Postaviť sa k hrncom môže byť otročina aj relax. A potom je ešte jeden rozmer, ktorý som objavila len nedávno: navariť niečo dobré pre niekoho iného a tešiť sa z toho, že mu chutí.

A tak minule ku mne prišla kamarátka Lucka. Viete, také to mladé žieňatko čo trávi čas hlavne v práci a jedáva čo príde kde príde. Volám jej: "nejedz vonku nič, už ti chystám tanier". A v trúbe sa pečú fajnové chrumkavé rožteky so syrom a šunkou. 

Začína mi to byť jasné (aj keď komentár "ej ale si chudá" zatiaľ nepridávam): je čas prebrať štafetu.

Všetko je ako má byť :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?