reklama

Obrázky z dialýzy

Kým človeku o dialýze stačí vedieť len to, že existuje, je fajn. Nie jeden však vie viac, lebo nemá na výber. Už pár mesiacov patrím medzi nich, lebo trikrát do týždňa tam chodím cestou z práce vyzdvihnúť moju dobrú mamu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Stretávame sa tam viacerí - pacienti, aj ich doprovod. Je to skoro ako keď chodíte pre dieťa do škôlky. Skoro. V čakárni pozeráte na diplomy na stenách a nástenky s obrázkami, aby ste vedeli, ako taká oblička vyzerá. Kreslia ju ako veľkú fazuľu. Spočiatku som si dokonca myslela, že je to ucho, ale o tom viem, že patrí na ušné. Spoza sklenených dverí počuť tiché bzučanie prístrojov a občas tóny, ktorými hlásia chybu - či čo. Čítate, čo taký pacient smie a čo nie, a že existuje aj dovolenka s dialýzou kdesi v Čechách. Či sa už na ňu niekto vybral, netuším.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na dialýzu chodí napríklad pani J. Uteká odtiaľ medzi prvými, lebo chce stihnúť omšu v kaplnke. Pripomína sestričkám, že pani M. treba dať kvapku do oka, aby na to pri lietaní okolo prístrojov nezabudli. V sobotu sa vozí na aute a tak sa mi vidí, že šoféruje lepšie ako ja.

Chodí tam aj pani H. Hoci tiež vládze odísť domov po vlastných, niet dňa, aby pre ňu niekto neprišiel: sestra, druhá sestra, dcéra. Zakaždým jej pod stoličku nachystajú topánky, už len prezuť sa a preč. Aby bolo jasné všetkým, ale hlavne jej - že na to nie je sama.

Pre pani C. vždy chodieval syn (lebo na sanitku sa niekedy dosť dlho čaká). Posadil si maminku na vozík, podal jej kabelku, požartoval so všetkými. Náhle prestal chodiť. Niekto sa zmienil, že je asi chorý. Aj som si robila obavy, že sa na mamu hnevá. Ale dôvody niekedy bývajú prosté: pani C. už sama nezíde po schodoch, takže ju musia dvaja sanitkári nosiť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Syn chodí aj pre pani S., drobné a tiché stvorenie s jemným úsmevom na tvári. Keď jej pomôže do kabáta, ponúkne jej rameno, a tak kráčajú po chodbe, ako keď gavalier berie dámu do tanca. Ktosi povedal, že mala synov troch, ale už sú len dvaja. Odvtedy na ňu pozerám s ešte väčšou úctou.

Pána K. som si zapamätala medzi prvými. Chudučký, až sa zdá, že prišla len prázdna košeľa a gate. Keď je na prístroji, máva neznesiteľné kŕče - našťastie, nie vždy. Ale tie rozžiarené oči a bystrý rozum - no mali by ste ho vidieť. Raz si všimol, že dvere na toalete vŕzgajú. "Bolo by ich treba namazať", stanovil diagnózu. Mohli mu byť ukradnuté, ale on nie. Vybral z tašky krém na ruky a pánty namazal. Z obdivu k jeho horlivosti som mu skočila aj pomáhať :)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A ešte mladík, ktorý sa k ostatným vekom ani trochu nehodí a ja sa pýtam, prečo práve on nebehá s rovesníkmi za futbalovou loptou. Na stolík vedľa lôžka položí tablet a pustí si film. Show sa môže začať. Kiežby to bolo také ľahké, ako to vyzerá.

Keď tam prvý raz bola moja mama, kategoricky vyhlásila, že tam skrátka chodiť nebude a že končí. Potom sa rozhodla že dobre, ale len kvôli mne a sestre. Dnes jej balím do taštičky rádijko, sluchátka, okuliarky, časopis, keksík, a zvláda to hrdinsky. Občas sa spýta "prečo práve ja", ale hneď si aj odpovie, že aj tak dobre, lebo až doteraz bola zdravá.

Keď za sebou zatvoria dvere dialyzačného oddelenia, sú ako všetci ostatní. Áno, aj ten mladík, čo chodí v športovom a s taškou cez plece ako keby išiel na basketbal. Znášajú svoje osudy každý po svojom, ale všetci statočne. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V jednom zo starších článkov "Rozprávkové bytosti" som písala o "rozprávkových" ľuďoch, ktorých stretávam v práci. Niekedy sa až divím, koľko čitateľov na tento starý článok klikne. Rozprávkové bytosti sú asi nevyhnutné pre život. 

A teraz ich stretávam aj na dialýze. Pacientov a ich príbuzných. Lekárov, ktorí mi radia aj s tým, s čím by nemuseli. Sestričky, ktoré mi vždy referujú, čo vtipné im dnes mama povedala. Sanitárov a upratovačky, ktorí ma z diaľky zdravia. Ramenatých chlapíkov zo sanitiek, ktorí mamu nosia po schodoch, žartujú s ňou a smejú sa spolu na celý chodník, až si možno okoloidúci hovoria, aké veselé je byť chorý.

Dialýza je ako pohanský boh, ktorý vám jednou rukou zachraňuje život a druhou vás tlčie. Kým človeku stačí vedieť len to, že je, je fajn. U mňa to tak žiaľ už nie je.

Ale moja mama je rozprávková bytosť tiež.

Gabriela Sutórisová

Gabriela Sutórisová

Bloger 
  • Počet článkov:  79
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Robím v cestovke, a ako raz povedal jeden starý kamarát, moje zamestnanie je sedavé, ale niekedy aj behavé, kecavé a písavé. A tak sa okolo seba pozerám, a občas sa mi niečo žiada opísať. Zoznam autorových rubrík:  Zo srdcaGroteskyObrázkyEsejeSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu