Soľ nad zlato

Autor: Gabriela Sutórisová | 25.8.2016 o 7:31 | Karma článku: 12,68 | Prečítané:  964x

Tento článok opäť raz začnem odkazom na známu rozprávku... Moja mama vždy obdivovala Rakúsko, Viedeň a nemčinu. Ako to súvisí so soľou? V časoch, keď by bola vládala chodiť tam tak často, ako sa dá dnes, bola Viedeň

nedostižným rozprávkovým cieľom za železnou oponou. O pár desiatok rokov neskôr, keď sa tam zabývala jej vnučka, vzala ju na pár týždňov k sebe - do vysnívaného mesta. Maminka sa tam každý deň prešla po Mariahilfestrasse, občas si sadla do cukrárne na kávičku a koláčik a tešila sa zo všetkého naokolo, aj z toho, že si vie sama objednať. Ale aj to už bolo pred rokmi, a dnes sama nezájde ani do kúpeľne. A tak som si myslela, že na ten výlet dávno zabudla.

Ale keď jej nedávno jej vnučka volala, počula som ju povedať: "s takou vďačnosťou spomínam, ako si mi umožnila byť pri tebe vo Viedni. Nikdy ti to nezabudnem".

Moja mama je rozprávková bytosť, napísala som v predchádzajúcom článku, a čím viac o tom rozmýšľam, tým som si istejšia, že je to pravda. Má už veľa rokov - a akí sú ľudia v jej veku, ak tu ešte sú? Nie jeden je vraj neznesiteľný a príbuzní zo strachu, že to s ním nezvládnu, nájdu mu radšej miesto v domove.

Mne moja mama povie každý deň: "ďakujem ti za všetko, čo si dnes pre mňa urobila". Na to, ako sa poďakovala mojej neteri za Viedeň, zase nezabudnem ja. A nie len na to. 

"S tebou som spokojná, so sebou nie", povie mi vo chvíľach, keď jej pomáham s bežnými vecami a keď si uvedomuje, že sama by ich už zvládla len ťažko alebo vôbec nie. 

Keď som ju raz o polnoci donútila vypnúť televíziu a ísť sa uložiť, aby som mohla ísť spať aj ja, najprv protestovala, že to zvládne sama (nezvládne), no potom povedala: "dobre teda. Aj tak je ľahšie poslúchať, ako rozhodovať a mať zodpovednosť".

Keď jej donesiem na tanieriku koláčik, či ju len tak pohladím po vlasoch cestou okolo jej kresla, povie mi: "mne je u teba tak dobre, že sa mi ani nebude chcieť zomrieť".

Inokedy jej pomáham - opäť s niečím, čo normálne zvláda každý sám, a povie mi: "keby nebolo teba, už by som bola zomrela", a ja odpovedám: "a keby nebolo teba, ja by som sa ani nenarodila". Potom nám to príde obom smiešne a náš smiech možno počuť až k susedom.

"Nehneváš sa?", spýtam sa, keď k nej niekedy predsa len nie som taká trpezlivá, ako si myslím, že by som mala byť. A ona odpovie: "všetci sme len ľudia. Neviem, či ťa práve ja môžem kritizovať".

Minule sme len tak medzi rečou spomenuli "Nerušte moje kruhy" a ona hneď že "to napísal Smrek". Išla som gúgliť a skoro som padla na zadok, pretože ja som teda na to už zabudla. 

Niekedy sa spýta: "máš ma ešte rada?"... "Nikdy ťa neprestanem mať rada, maminka", odpovedám. A ona na to: "ja viem. Ale potrebujem to počuť".

Alebo len tak povie: "ja som mala v živote šťastie".

A ešte som mala hrču v krku z tohto: "keď tu raz nebudem, nič si nevyčítaj. Urobila si pre mňa všetko, čo si mohla".

Občas máme v jeden deň viac vyšetrení, a keď ostane medzi nimi čas, zájdeme na vozíku na obed do bufetu. Sadneme si za stôl medzi ľudí, takže je to ako kedysi, keď tam vedela zájsť po vlastných. A potom si ešte dáme zmrzlinu z domčeka pred vchodom do nemocnice. A mama sa teší, ako keby som ju vzala do reštaurácie s dvoma michelinskými hviezdami. 

Keď ju potom tlačím na tom vozíku po dlhočiznej chodbe smerom k dialyzačnej, a nikto nás nevidí, zrýchlim krok: fičíme ako Philippe a Driss vo filme "Nedotknuteľní" a smejeme sa.

Áno, ja viem, že moja mama sa má u mňa dobre. A tiež viem, že to nie je ani tak moja zásluha, skôr nám to len tak akosi vyšlo. Lebo sú aj oveľa ťažšie diagnózy ako tie jej. A nie každý má sestru, ktorá chodí pomáhať, prácu, ktorú môže dokončiť z domu, a ešte aj empatickú šéfku.

Netuším, koľko ľudí sa svojich rodičov vzdalo predčasne. Nedovolím si kritizovať nikoho z nich. Kto iný, ak nie ja, by mal vedieť, aké je to ťažké. Ale kto iný, ak nie ja, by mal vedieť, aké je to... vzácne. Každý deň s mamou, každá jedna chvíľa, každá jej veta, majú pre mňa nesmiernu cenu. Ako tá soľ. 

Keby si kráľ z rozprávky namiesto soli nebol vybral zlato, nikdy by sa nebol dozvedel, aká je možnosť, ktorej sa vzdal. 

Odprevádzať rodiča je veľmi ťažká úloha. Ale keby som si ju nebola vybrala, nezažila by som nič z toho, čo tu opisujem. A na rozdiel od toho kráľa - ja svoju voľbu neľutujem. 

Kiežby to zažil každý, kto sa musí rozhodovať medzi zlatom a soľou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Nechceným telefonátom sa možno brániť

Pri núkaní produktov sa nečestní marketéri spoliehajú na nevedomosť.


Už ste čítali?