Na adresu ľudí, ktorí prišli o oko, sa nechystám žartovať ani náhodou. Už pár mesiacov k nim totiž patrí aj moja dobrá mama. A tak nám neostáva nič iné, len hľadať cestu, ako to prijať. A začať objavovať svetielka v tme, ktorá po stratenom oku ostala.
Celkom maličké šťastie sa na nás usmialo hneď v nemocnici, lebo mi dovolili byť pri nej celé dni. Mohla som si rozložiť notebook a robiť, a odskočiť od neho, kedykoľvek potrebovala pomoc. A hlavne tam nebola sama. Stála som na stráži pred dverami operačnej miestnosti, a keď ju odtiaľ viezli, hneď som bola pri nej. Vrátili sme sa domov pripravené bojovať. Oko ostalo na operačke.
Pár dní po operácii, cestou na kontrolu, pri výťahu. Maminka má prázdne očko ešte opuchnuté a na líci veľkú modrinu. Okoloidúci malý chlapec ide na nej oči nechať. Dospelí sa vedia tváriť, nemusia čumieť, diskrétne odvrátia pohľad a očkom po vás šibnú až keď sú si istí, že sa nepozeráte. Malý chlapec neklame, úprimne dá najavo že chce vedieť prečo má pani na vozíku pol tváre modrej. Obehne okolo nás ešte dvakrát, akože privolať výťah. Poza chrbát mojej mamy by to mal bližšie, ale hádajte, kadiaľ ide. Rodinka nakoniec odchádza po schodoch a my s maminkou sa usmievame. Na malého zvedavého chlapca sa nemožno hnevať.
"Prečo práve ja", opýta sa v slabej chvíli a tentoraz ani nedodá, že bola celý život zdravá. "Veď nikoho s umelým okom nepoznám". Zrazu zisťujem, že aspoň jedného človeka s umelým okom pozná vari každý. Dedko mojej kolegyne, ktorému ako malému chlapcovi zranila oko zabudnutá mína v poli. Aj tak sa oženil a mal kopec detí a vnukov. Bratranec mojej priateľky, ktorý s jedným okom šoféruje lepšie ako ja s dvoma. "Neboj sa, maminka, je ich viac, než si myslíš. Zvládneme to aj my".
O pár týždňov neskôr sa dozviem, že náhoda nie že je blbec ale asi naozaj nepozná hranice. Je čas zobzerať sa po umelom oku. Kontakt kdesi mám, už len ho nájsť v tej kope odložených papierov. Ale ešte predtým beriem do optiky svokru pre nové okuliare. Sedime a čakáme na odvoz a z času na čas prehodíme vetu s dámami, ktoré tam pracujú.
"A mojej mamke museli vyoperovať očko, bude potrebovať umelé", poviem smutne medzi rečou. Dámy na mňa vyvalia oči: "ten pán, čo sedí meter od vás, ich vyrába". Matematika nikdy nebola moja káva, ale... aká je pravdepodobnosť že náhodou, práve keď potrebujete, stretnete výrobcu umelých očí v optike, ktorých sú stovky, kým výrobcovia na celom Slovensku len dvaja?
A tak sa učíme používať umelé oko. Aj vy si myslíte, že umelé oko je guľaté? No, tak teda nie je. Vyzerá skôr ako malá mištička. "Maminka, vždy to máš ľahšie, ako ten, kto nevidí vôbec", hľadám slová na povzbudenie, a s úctou spomínam skvelého organistu z Banskej Bystrice, ktorý ladil klavír že to bol jeden koncert. A moju učiteľku klavíra, vždy dokonale upravenú dámu (fakt neviem ako to robila), ktorá ma - malú flákačku, dokázala naučiť disciplíne a cvičiť aj čo sa mi nechcelo, lebo mi na záver hodiny vždy dovolila hrať čo som chcela.
O jedno oko menej nie je nič, o čom by sa dalo písať veselo, a vtip o chlapíkovi, ktorý si vedel uhryznúť jedno aj druhé oko, mi už nie je smiešny. Neraz sa zadívam na mamu, keď číta. Rozčítaných má aj päť kníh naraz, založí si s nimi celý stôl, dychtivo číta všetko čo príde pod ruku. Zvedavá hlávka jej chodí zľava doprava ako sleduje riadky, a keď sú písmenká primalé, vezme si lupu. Zrazu vidím tú, ktorou bola vždy predtým: ufňukaná? Nikdy. Prekážky boli na to, aby sa zdolávali. Nič pre ňu nebolo nemožné.
Keď si ráno uvedomím, že ju zase musím zobudiť skôr a vychystať na dialýzu, nechce sa mi ani len vstať. Ale potom vstúpim do seba a vyštartujem: veď keď si všimne, že sa nechce mne, ako môžem čakať, že sa bude chcieť jej? A tak tam ide, ako keby išla do kina. Chystám ju a smejeme sa. Na odkotúľanom toaletnom papieri, odstávajúcom prameni vlasov, umelom oku ktoré vyskočí z jamky keď si pošúcha viečko. Lebo niekedy sa musíte smiať, aby ste nemuseli plakať.
To iba vo filme je každý mladý, krásny, silný a zdravý, a keď náhodou je mladý a chorý, nedajbože ešte aj umrie, keď vypnú kameru a zhasnú svetlá, zase vstane a ide na žúr.
Naše žúry vyzerajú inak. Dialýza, o jedno oko menej a smiech namiesto sĺz.
Niežeby som to predtým nebola vedela. Ale každý deň s mamou mi to pripomína znova: aj ten najslabší človek vedľa vás môže mať v sebe silu leva.
