Gabriela Sutórisová
Groteska v autobuse
Smejte sa, vaše telo sa vám poďakuje. Aj dnes Vám ponúkam príbeh, na ktorom sa môžete zasmiať, prekrviť si pľúca a s premasírovanou bránicou sa pustiť do toho, čo máte práve na práci...
Smejte sa, vaše telo sa vám poďakuje. Aj dnes Vám ponúkam príbeh, na ktorom sa môžete zasmiať, prekrviť si pľúca a s premasírovanou bránicou sa pustiť do toho, čo máte práve na práci...
Predstavte si námestie Theaterplatz, koniec 80-tych rokov minulého storočia. Zwinger, Semperoper, davy turistov chodiacich fotiacich. Pomedzi ostatné autobusy s turistami prisunie sa sem obstarožná československá karoska, otvorí svoje harmoničkové dvierka - a týmito dvierkami znenazdajky vypadne pani a rozpleští sa rovno na chodník. O dve sekundy na to ju nasleduje slečna, ktorá - prečo by padala na tvrdý chodník - vytiahne sa v celej svojej dĺžke a šírke rovno na tú prvú. Že vymyslené? Nie. Stalo sa - a to osobne mne. A stalo sa to takto.
V jeden pekný letný večer zašla si moja kamarátka Majka na cintorín k hrobu jej otca, a ja som sa podujala urobiť jej garde. Cintorín je otvorený do ôsmej, trošku sme sa zdržali. Za desať osem som sa pozrela na hodinky (choroba z povolania - byť všade v určenom čase) a došlo mi, že by bolo rozumné vybrať sa pomaly k najbližšiemu – hornému východu. Vybrala som sa tam teda, kým Majka ešte zbierala veci. Takže som stála pri bráne a vyzerala ju, no namiesto nej vidím blížiť sa k bráne ďalšiu pani, ktorá podobne ako ja vyzerá svoju kamarátku a hneď ma aj varuje, nech sa od brány ani na meter nevzdialim, lebo strážnik cintorína je neskutočný zurvalec. Vraj prifrčí, zamkne, odíde a je mu jedno či niekto päť metrov od brány dobieha k východu, alebo nie.