Groteska na cintoríne

Autor: Gabriela Sutórisová | 17.7.2013 o 21:16 | (upravené 30.7.2013 o 21:17) Karma článku: 12,56 | Prečítané:  1496x

V jeden pekný letný večer zašla si moja kamarátka Majka na cintorín k hrobu jej otca, a ja som sa podujala urobiť jej garde. Cintorín je otvorený do ôsmej, trošku sme sa zdržali. Za desať osem som sa pozrela na hodinky (choroba z povolania - byť všade v určenom čase) a došlo mi, že by bolo rozumné vybrať sa pomaly k najbližšiemu – hornému východu. Vybrala som sa tam teda, kým Majka ešte zbierala veci. Takže som stála pri bráne a vyzerala ju, no namiesto nej vidím blížiť sa k bráne ďalšiu pani, ktorá podobne ako ja vyzerá svoju kamarátku a hneď ma aj varuje, nech sa od brány ani na meter nevzdialim, lebo strážnik cintorína je neskutočný zurvalec. Vraj prifrčí, zamkne, odíde a je mu jedno či niekto päť metrov od brány dobieha k východu, alebo nie.

Hovorím si: taká sviňucha to snáď nebude – ale pre istotu som už obzerala bránu a odhadovala, ako asi sa dá preliezť. Po zbežnom pohľade som zhodnotila, že to zase také úplne nemožné nebude, ale pre istotu som sa od brány naozaj nevzďaľovala a vyzerala Majku, ktorá pravdaže nechodila...

Ako bolo povedané, o chvíľu sa prirútil zurvalec, a už na prvý pohľad vyzeral verný svojej povesti. Štrngal kľúčmi ako keď bol november 89, a hoci som stála priamo v bránke, len som sa nahla že zavolám na Majku, on sa už chytil bránku zatvárať. Žiadna snaha že madam aspoň si vyjdite. Takže, hanba – nehanba, cintorín – necintorín, vyrevúvala som z plných pľúc, že ma možno bolo počuť až ku hlavnému vchodu: „Maaaaajkááááááááááá póóóď“ - a zároveň bojovala so zurvalcom o bránku. Naťahovali sme sa o ňu, bránka lietala ku mne a späť k nemu ako keď dvaja pília strom, a pri tom som mu dohovárala do duše: „pane, snáď nezamknete, keď sme tri metre od bránky, to by nebolo pekné“ a on mi kontroval, že je tam od rána a má toho akurát dosť.

Neviem, či by sa bol pustil aj do väčšieho boja, no našťastie Majka konečne dobehla. Päť minút po dvanástej (teda dvadsiatej) sme vytrielili cez bránku, a našťastie sme neostali nocovať na cintoríne – a ani som si neskúsila, aké to je, liezť toľko rokov po detstve zase raz cez plot. Cestou k autu sa mi Majka priznala, že prelieza bežne, a vraj je to tam na programe pravidelne. Raz dokonca spoločne s ďalšími preliezačmi „preložili“ cez plot aj jej mamu.

Ja som si v ten deň pripísala na konto malý dobrý skutok, lebo som Majke vybojovala bránku. A ešte sa aj ukázalo, že hoci sú cintoríny nesporne smutné miesta, neznamená to, že tam občas nie je aj sranda.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Prečo je nevyhnutná vojna Facebooku a Bruselu

Padol prvý výstrel v regulačnej vojne, ktorá bude určovať podobu Európy.

DOMOV

Únos, ktorý prispel k zrušeniu amnestií, prekonal očakávania

Od marca ho videlo vyše 275-tisíc divákov.


Už ste čítali?