Kvôli seniorom, či telesne postihnutým, sa v MHD dvíham zo sedadla okamžite. Až už keď stojím, a oni sedia, zíde mi niekedy na um pozrieť sa, či okolo nebol predsa len niekto, koho malo zdvihnúť so sedadla ešte skôr ako mňa. Nejaký mladý muž, alebo slečna, napríklad. Viete - tí, o ktorých sa zvykne povedať, aby si posedeli za mladi, lebo neskôr sa k tomu tak ľahko nedostanú.
Nezvyknem sa však riadiť tým, čo robia (či v tomto prípade nerobia) iní. Keď viem, že treba vstať, vstanem. Tak ako teraz – aj keď som si nebola celkom istá, či sa to muža, mladšieho odo mňa, predsa len akosi nedotkne. Ale ten ponúkané miesto vďačne prijal. Akurát sa poobzeral okolo (namiesto mňa) a poznamenal, že „džentlmeni tuším vymreli“... A dal sa so mnou do reči, ako keby sme boli starí známi.
A tak som sa dozvedela, že mal pred rokmi ťažkú autohaváriu, po ktorej ostal na vozíku, a lekári mu hovorili, že nikdy nebude chodiť. Ale on sa pustil bojovať. Kamaráti ho na vozíku brávali von, len sa po čase poženili, a namiesto vozíka začali tlačiť kočiare svojich detí. Vydala sa aj sestra, občas sa zastaví, ale neveľmi stíha - ako všetci. Takže je síce rád, keď si pre neho niekto nájde čas, ale vie, že sa o seba musí postarať sám. A tak sa stará, a teší sa, že nie je odkázaný na pomoc iných. Lebo si to už skúsil, a vie, aké to je.
To mi stihol povedať, kým električka prešla pár zástaviek. Potom sa postavil, za pomoci paličky opatrne vystúpil, a išiel svojou cestou.
Uvoľnite miesto starším, pripomínajú nám nápisy po autobusoch, aj keď nevedno, koľkí sa nimi riadia. Iste je veľa tých, ktorí žiadnu výzvu nepotrebujú. Ako je aj veľa chvíľ, ktoré by sa stávať nemali. A nemyslím tým len vtipkovanie študentov na adresu dôchodcov, ktorí sa, ako som nedávno začula, vraj naschvál pchajú v rannej špičke do MHD len preto, aby mohli provokovať, a vynucovať si od ubiedených študentov miesto na sedenie (babka, ktorú som raz videla plakať v čakárni ortopéda preto, lebo sa nedostala do poradia, hoci prišla prvým možným spojom, by im ale asi tiež nič nevysvetlila). Iný dialóg – dvoch starších dám o tom, akí sú tí mladí dnes naničhodní, lebo len čumia do mobilov a počítačov, bol však rovnako nesympatický.
Nedávno jedna študentka uvoľnila miesto mne. „Prepánajána“, povedala som si v duchu zhrozená z toho, či naozaj v trolejbuse nikto odo mňa starší nebol. Ale potom som sa na ňu usmiala, a vysvetlila som jej, že si nesadnem preto, lebo za chvíľu vystupujem. A uvedomila som si, že aj ponúkané miesto na sedenie treba vedieť prijať, aby mladí mali motiváciu urobiť to znova.
Takže už viete – ale viete to aj bezo mňa: uvoľniť miesto staršiemu, je dobrý skutok, ktorých nikdy nebude dosť. Prijať uvoľnené miesto je možno ťažšie, ako stokrát vyskočiť zo sedadla. A uvoľniť miesto mladšiemu, ktorý to potrebuje viac, vám ešte aj pripomenie (ak ste na to náhodou na chvíľu zabudli) aby ste si nezabudli vážiť, ak máte v živote viac šťastia ako on.
