Pozerala som sa na igelitku, a moje dobre vychované ja mi prikazovalo pritlačiť ju do smetného koša. „Nech ti ani na um nezíde“, kontrovalo moje sebecké ja. Zo zapálených očí mi tieklo, recept z očnej kliniky v taške, v ušiach doznievali slová lekárky o tom, ako rýchlo sa nákaza prenáša – stačí sa v trolejbuse chytiť držiaka, potom sa dotknúť tváre - a už to máte. Rozhodla som sa ponechať igelitku osudu, vlastné zdravie dostalo prednosť pred čistotou sídliska.
Moje dve ja sa ešte dohadovali, keď vietor igelitku vytrhol z nádoby a ona sa natešená pustila letom svetom.
Pár metrov odo mňa stál chlapík v športovom, s ruksakom na chrbte. Bol to muž činu: keď k nemu igelitka priletela, neváhal – pristúpil ju a zodvihol. Skrčil ju do klbka a už bola naspäť v koši, kde ju ešte aj trošku pritlačil, aby ju vietor opäť nevytiahol von. Urobil presne to, čo som chcela urobiť ja – len som na to nenašla dosť odvahy.
Muž činu si sotva všímal, kto okrem neho na zastávke ešte stojí a či by sa tiež mohol o igelitku postarať, no mne jeho skutok neschádzal z mysle. Pravdaže by som bola konala rovnako, keby som bola mala gumené rukavice, ktoré by som bola mohla odhodiť do koša hneď za igelitkou. Ale ktože už chodí von s arzenálom gumených rukavíc?
Vieme, že problém lietajúcich igelitiek a povaľujúcich sa plastových fliaš okolo nás začína niekde celkom inde. Keď ich vietor vyfúkne z nádoby na odpadky, je už neskoro. Obraz z návštevy Tuniska, kde asfaltky skoro všade boli lemované jarkom, plným týchto okrás, ma straší ešte dnes – najviac asi vtedy, keď vidím, že od toho Tuniska ani nie sme oveľa lepší.
Ale zase jeden nápaditý americký režisér natočil film „Nákaza“, a v tom sa turistka z USA pri návšteve ktorejsi ázijskej krajiny tak nadchla večerou v reštaurácii, že si dala zavolať šéfkuchára aby sa odfotili, ako si potriasajú rukou. Šéfkuchár práve porcioval prasa, ktorému tesne predtým, ako ho zobrali na výsek, preletel ponad hlavu nejaký okrídlený tvor. Kuchár si, ako už tušíte, ruky neumyl, len utrel do zástery. Turistka potom v lietadle párkrát kýchla a spustila sériu dramatických úmrtí, ktoré sa množili geometrickým radom po celej zemeguli. Chytala som sa za hlavu, prečo sa toľko renomovaných, ba až Oskarových hercov podujalo účinkovať v takej blbosti. Nie že by som nebrala ebolu vážne, ale americké katastrofické filmy mi ani trochu nechýbajú.
Lenže pred pár dňami, keď som už prestávala veriť, že očné bielka ešte niekedy budem mať iné ako krvavočervené, lekárka na očnom zalomila rukami a prikázala sestričke dezinfikovať po mne aj kľučku na dverách a pero, ktorým som sa zapísala do poradovníka.
Tak sa potom smelo dotknite igelitky, ktorú vietor vyfúkol z nádoby na odpadky. Držiaka v MHD. Peňaženky. Hocičoho (aby tento odstavec nebol dlhší ako celý článok).
Začínam tušiť, že neporiadky sú na Slovensku preto, lebo sa s nimi do boja pustia iba uvedomelí džentlmeni s dobrou imunitou. Tých asi až tak veľa nie je, ale ako píšem: nedávno som jedného zahliadla.
A celkom vážne si myslím, že ten jeho počin bol hodný chvály.
