Tri vety a smiech

Autor: Gabriela Sutórisová | 22.2.2018 o 7:07 | Karma článku: 7,00 | Prečítané:  490x

Ako by zneli tri vety, ktoré najviac vystihujú niekoho z vašich blízkych? Ktoré ste od nich často počuli, alebo viete, že by celkom iste povedali, keby na to prišlo. Niečo, čo ste počuli toľkokrát, že si to budete pamätať navždy. 

Tri vety, ktoré navždy nosím v hlave spolu s obrazom mojej mamy, sú:

Mne je u teba tak dobre..,

... znie prvá. Hovorievala ju niekedy aj viackrát za jeden deň. Kedykoľvek. Keď sa unavená z dialýzy posadila do svojho kresla a mohla si konečne pustiť správy, alebo čítať. Keď som jej doniesla palacinku s čokoládou a šľahačkou. Nakrájané jabĺčko. Alebo aj len tak. Myslíte si, že nemusíte dať vedieť, že vám je pri niekom dobre? Nuž, možno nemusíte, ale aj tak to robte tak často ako to len ide.

Ďakujem ti za všetko, čo si dnes pre mňa urobila...

... sú ďalšie skvelé slová, ktoré som počula zakaždým, keď som ju uložila a zhasla svetlo v jej izbe. Poďakovať - učíme deti od malička, a aj tak sa to koľkí z nás nenaučia. Zabúdame, ponáhľame sa, vidí sa nám že netreba. Veď samozrejmosť. Veď ten druhý vie. Opak je pravdou. Nič sa do pamäti neuloží lepšie, ako krátke, úprimné, prosté ďakujem, vyslovené hoci aj v polospánku, nech aj zabudnuté skôr ako doznela veta. Verte: tí, ktorým sa poďakujete, len tak nezabudnú.

Skús sa cez to preniesť...

... túto vetu niežeby bola často hovorila, no určite ju žila. Bola bojovníčka, dávala si smelé ciele a išla za nimi. Keď prišiel čas prenechať pretekárske dráhy iným, s noblesou sa povzniesla nad všetko, čo nemohla zmeniť. Ťažkú chorobu prijala bez fňukania. "Sto!", - odpovedala šibalsky, keď sa jej pýtali, koľko má rokov, a na prekvapené pohľady dodávala ...  bez dvanásť". "Bez jedenásť" sa už nehovorilo tak šikovne. "Bez desať" sa nedožila. 

Je mi tak ľúto, že ju už nemôžem chytiť za ruku ako kedysi. Pozerám do vysmiatej tváre na jej fotke a želám si, aby predsa len trošililinku pohla očkom, či kútikom úst, aj keď viem, že sa to nestane. "Dieťa moje drahé", počujem ju, "skús sa cez to preniesť". 

A smiech. Ten teda u nás nechýbal vari ani deň, a čím bližšie bolo "sto", tým ho bolo viac. Viete sa smiať aj keď vám nie je do smiechu? Moja mama sa vedela. Úprimne, ako dieťa. Ako takto pred rokom v čakárni u lekára. Už ani neviem, čo nám to bolo také smiešne. 

"Mami, nesmejme sa, lebo povedia, že nie si chorá a vyženú nás preč". 

"Dobre, tak už ani muk".

Vážne tváre vydržia asi dve minúty. O chvíľu sa už zase pučíme, a s nami aj sestričky, aj vedľa sediaci pán, ktorého volajú dnu. 

"Mami, musíš sa prestať smiať, lebo ti vypadne oko" (lebo neviem či viete, umelé oko vyskočí z jamky, stačí si trochu potiahnuť viečko. Pučiť sa od smiechu rozhodne nie je vhodné. Ale môže to stáť za to. "Tak čo, vypadlo?", pýta sa o chvíľu pán, vychádzajúci z röntgenu. Nevypadlo, ale nebola by som sa divila. 

Nedožitých "sto bez desať" sa blíži. Spomienky neblednú, len sa triedia. Tie najkrajšie vystupujú na povrch, ako prvé uvarené slivkové knedle z vriacej vody. Aby sa stali odkazom, pamiatkou, poučením, vzorom.

Viem, že raz príde čas odložiť čiernu. Papier na chladničke s nápisom "maminka, dávaj na seba pozor" dať preč, alebo prepísať na "dávaj na mňa pozor". Všetko nepodstatné ostane pod hladinou. Tri nezabudnuteľné vety mojej mamy a jej smiech ma budú doprevádzať naveky.

   
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PÍŠE MARIÁN GIBA - Fórum

Nepleťme si dresy so štátnymi symbolmi

Oficiálne štátne symboly na dresoch sú skôr výnimkou.

Píše Ivan Mikloš

Keď to príde k nám, budem kričať ako prvý

Ad: Keď Ivan Mikloš stráca cit pre mieru.

EKONOMIKA

Ako sa Čína stala hlavným vývozcom do celého sveta

Krajina vyváža tovar v biliónoch eur.


Už ste čítali?