nadiktuje do telefónu.
Pozerám na fotku z jej albumu. Fotka je už veľmi stará, a tak je na nej pani Eva veľmi mladá. Sedí v tráve na lúke v ľahkých letných šatách. Lúka aj šaty sú obsypané kvetmi. Nezbedný vietor jej strapatí vlasy a ona sa pozerá kamsi do diaľky, na tvári ľahký úsmev.
Teraz sa usmeje len zriedka. Ale predsa nedávno: pani Eva totiž nesmierne rada lúšti krížovky. Vydrží pri nich od rána do večera, je to jej jediná pasia. Raz mi povedala: "keby som mala korešpondenčný lístok a vedela ísť na poštu, skúsila by som poslať riešenia, či niečo nevyhrám".
"Korešpondenčné lístky tuším už ani neexistujú", povedala som jej. "Ale viete čo, dajte mi tie vyriešené čísla, možno niečo vymyslím". Tak sa aj stalo. Aj som zistila že vyriešené tajničky sa dajú poslať už aj cez internet. A predstavte si, pani Eve nedávno prišiel šek. Bola som s ním na pošte a odtiaľ som sa ponáhľala za ňou ľahkým krokom.
"Viete, čo je to?", položila som pred ňu ústrižok aj peniaze.
"Nie", odpovedala prekvapene.
"Vaša výhra..."
A už som sa ani nepýtala, či sa teší. Úsmev to povedal za ňu. Taká poctená, taká vytešená zo seba samej a z toho, že vo svojom vysokom veku ešte dokázala získať euričko na tú čokoládu, z ktorej každý deň odje dve kocky.
"Tak čo, lúštime ďalej?", pýtam sa. a ona že "hej!".
Svet pani Evy sa za posledné roky poriadne zmenšil. Má už asi len dvanásť štvorcových metrov a k tomu chodbu, po ktorej sa chodí do jedálne. Tam sa občas deje aj iné okrem jedla, napríklad narodeninové posedenia, ale pani Eva tam veľmi chodiť nechce. Ostatní sa tam rozprávajú, niekedy sa aj spieva, ale ona sa pri tom necíti dobre, lebo z toho nepočuje skoro nič.
Pani Eva mala kedysi vzdelaného manžela a dve šikovné deti. Tie jej dnes prispievajú na pobyt v domove, lebo dôchodok jej nestačí. Pekne rovnakým dielom každý mesiac raz jedno, raz druhé. Ale asi to už dlho tak nebude, lebo nedávno dcéra pani Evy poslala synovi pani Evy takýto mail: "tento rok jej ešte budem posielať, ale budúci už nie..."
Nuž a tak nad tým mailom rozmýšľam. Neviem ako znie vám, ale mne akosi takto: "mama prosím ťa, nemohla by si už konečne zomrieť? Tak nejako do konca roka?
V okolí seniorov sa pohybujem už dlhšie a viem, že niektorí majú viac šťastia (ale nie je ich veľa). Dosť je aj tých, ktorých príbeh je ešte smutnejší ako ten pani Evy. Sestru si človek nevyberie. Niekedy ani dcéru nie.
Ale syn ju minule posadil na vozík a zobral von. V cukrárni zjedli zmrzlinu a ona potom povedala, že to bola najlepšia zmrzlina akú kedy v živote jedla. Na ďalšiu si však bude musieť dosť dlho počkať, keďže on je v zahraničí a za mamou sa teraz tak skoro nedostane. A nepustia už ani mňa. Ani len doniesť ku vchodu do budovy tie krížovky a čokoládu. A tak pre pani Evu neviem už urobiť ani to málo, čo doteraz, a jej svet je zase o niečo menší a šedivejší.
Dnes som však za ňou predsa len zašla. Štyridsaťpäť minút rezkej chôdze tam a toľko aj späť, polovicu z toho do kopca. Na slnku, na vzduchu, po vyprázdnenom meste, tváre za rúškami by som spočítala na jednej ruke. Pod jej oknom som sa postavila na chodník, zavolala som jej na mobil aby vyzrela z okna, a päť minút sme si kývali. Ešte aj keď som odchádzala a namiesto pod nohy som sa pozerala hore, a ona za mnou zavolala "nespadni..."
Bola príliš ďaleko na to, aby mi mohla povedať, ako sa cíti. Plakať som ju videla iba raz v živote, keď zomrel jej manžel. Dnes sa usmievala. Možno by jej bolo dobre padlo počuť "nebojte sa, zvládneme to", ale to sa z chodníka do okna na druhom poschodí reve dosť ťažko. Keď k tomu ani presne nevieme čo nás čaká a ako to zvládneme.
Ale práve preto je aj omrvinka viac, ako nič. A tak si tú hodinu a pol rezkej chôdze pod jej okno čoskoro zopakujem.
