Tvarohový od pani Helenky

Autor: Gabriela Sutórisová | 5.3.2021 o 20:03 | (upravené 6.3.2021 o 0:57) Karma článku: 11,50 | Prečítané:  4403x

Sú recepty, alebo len čudné návody ako niečo upiecť, ktoré by ani nemali uzrieť svetlo sveta. Na rozdiel od nich sú aj Recepty s veľkým R, lebo sú nielen dobré, ale aj navždy spojené s človekom, ktorý vás ich naučil.

Keď z mojej krabice na recepty niektorý taký vyberiem, v kuchyni sa spustí stroj času a odnesie ma niekedy aj pekných pár rokov dozadu. 

Pravdaže, nie sú to len koláče, ale akékoľvek dobré jedlo. Kedysi som bola jedno veľké kuchárske drevo. Variť - to bola iba nekonečná nuda, ktorej cieľom bolo aby človek neumrel od hladu. Keby si dal chlieb s maslom, naje sa tiež a nemusí umývať riad. Keď sa v našej kuchyni schyľovalo k vareniu, vždy som sa fakt vážne musela ísť učiť. Ani nehovorím, aký bol môj prvý paprikáš, keď mi nedošlo ani len to, že keď sa to volá paprikáš, mohla by tam pasovať paprika. Prvé roky mojej samostatnej existencie to istila francúzska sáčková polievka a kura pečené v remoske, lebo to už pokazí fakt len málokto. 

Moju dnes už famóznu kapustnicu ma naučila manželova mama. Rukou písané poznámky, čo všetko do nej ide (áno, aj sušená figa a zopár sliviek) mám už cez dvadsať rokov a budem ich mať aj keď tu ona nebude. Keď ju raz ochutnal môj otec, povedal, že takú ešte ani on neuvaril a ani nejedol. A to bol môj otec veru Pán Kuchár (od neho mám zase recept na živánsku v alobale a lečo). Keď sa mi nejakým zázrakom predsa len podarilo ostať v kuchyni keď varil, mraučala som z cibule, ktorú krájal: "načo to tam dávaš, veď tá cibuľa je hnusná". On sa len smial, že "to by potom nemalo tú správnu chuť". Čaro toho, ako sa nenápadné suroviny, ktoré by kuchárske nemehlo v pohode vynechalo, prejavia vo výsledku, mi niekedy dochádza až teraz. Vrátane takých zázrakov, ako pridať do sladkého štipku soli a naopak. Čím ďalej tým viac mi je jasné, že variť vôbec nie je nuda, ba naopak, môže to byť aj čertovsky vzrušujúca vec. 

Piecť som sa pustila tak vážne až keď moju mamu sanitkári vozili na dialýzu. Chcela som s nimi byť zadobre, aby mali trpezlivosť. Tak sa u nás každý piatok pieklo, a v sobotu tretina plechu balila. No, po roku a pol sa vám repertoár vyčerpá a dávať do krabičiek stále to isté dokolečka už bolo divné. A tak som snorila po nových receptoch. 

Jeden mám od pani Helenky, ktorá spolu maminou kedysi sedávala v parku. Občas si u nás v obývačke spievali, alebo spomínali na mladé časy. Pani Helenka na svojho manžela, keď sa ešte o ňu len uchádzal. Počúvala som ich rozprávanie z kuchyne a piekla. Dnes sú to jedny z najkrajších spomienok, aké mám.

Tento tvarohový som zmastila, keď raz bola u nás. Jednoduchý, rýchly, a napriek tomu nápaditý a chutný. Pani Helenku som usadila na stoličku vedľa linky a robila som ako nakazovala: teraz vajcia, teraz cukor, teraz tvaroh a ríbezle. Raz dva bol v trúbe, po chvíli voňal na celú Terasu. Len čo vychladol, spráskali sme asi polovicu plechu. Nech sa páči, tu je:

400 g polohrubej múky, 1 hera, 1 vajce, 1 žĺtko, 150 g práškového cukru, 1 prášok do pečiva, 1 vanilkový cukor, vymiesiť cesto, nechať postáť. Oddeliť menšiu polovicu, dať schladiť do mrazáku. Väčšiu polovicu vyvaľkať a šup na plech (možno vaľkať aj na papieri a preniesť, cesto sa mierne rozpadáva ale vôbec to nebude vadiť). 

Pripraviť plnku: 500 g jemného tvarohu, 80 g cukru, 4 žĺtka, 1 vanilkový cukor (alebo dva), všetko zmiešať. Zo zvyšných 5 bielkov vyšľahať sneh, zamiešať do tvarohu, všetko vyliať na dolné cesto. Posypať ríbezľami (alebo iným kyslejším ovocím). Z mrazáku vybrať zvyšné cesto (medzitým pekne stuhne). Na strúhadle s väčšími dierkami cesto nastrúhať na plnku. Fuk do pece. Ak vás je doma viac, zajtra večer po ňom nebude ani stopy. 

Ak vás nie je viac, vydrží vám o niečo dlhšie. Ako mne: nie je tu už ani moja mama, ktorá by dnes mala narodeniny, ani pani Helenka, ktorú, keď tento koláč robím, stále vidím sedieť v mojej kuchyni. 

Človek žije dovtedy, kým si ho pamätajú. Skvelý tvarohový od pani Helenky už vyvoniava, a ja si dnes vďaka Receptu písaného rukou na kus trochu už ušmudlaného papiera na ňu spomínam. Ako aj inokedy pri varení a pečení na všetkých, ktorí sa so mnou podelili o svoje umenie, alebo im chutilo, čo som im navarila (mojej mame všetko a vždy).

Ak máte aj vy Recept, ktorý pre vás nie je len jedlom ale aj spomienkou, a chcete sa podeliť (o oboje), napíšte do diskusie. 

Prajem vám pekný vikend a skúste hoci aj zajtra tento Helenkin. Neoľutujete. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?